Párik

PRÍBEH (Marta Gromošová) Partnerská móda mi nikdy nevoňala. Nevedela som si predstaviť svojho vysokého, štíhleho manžela vo fialovom svetríku, ktorý by mu ledva zakryl pupok, rovnako ani mne by nesvedčala červená záchranárska páperová vetrovka, prešívaná kdesi v garáži do štvorcového vzoru, aby pierka nelietali po celom dome. Vyzerala by som v nej asi ako pani Rafiková, pokiaľ si ctený čitateľ pamätá výstižnú charakteristiku tejto, podľa Janka Jesenského „osemdesiatkilovej osôbky“, skrátka, ako „ostrm ďateliny“. Po tridsiatich rokoch manželstva sa nám občas podarí zladiť si oblečenie, máme napríklad rovnakú farbu topánok, keď sa trocha snažíme, opýtam sa manžela, akú kravatu si berie, a ja si vezmem rovnakú blúzku alebo si obaja oblečieme béžové baloňáky, lebo iné nemáme, ale tu neviem, či sa to počíta.
Podľa rozprávania mojej svokry bol môj otec najkrajší zať v celom Drienove. Husté čierne vlasy bohato natreté jantárovou brilantínou, dva zlaté zuby, vyšportované telo, ktoré mu vyformovala ťažká práca na parnej lokomotíve a podľa všetkého perfektne ušité obleky. Strýko Ondrej ako dokonalý pánsky krajčír zakaždým myslel aj na našu drobnučkú mamku – 70 cm látky na sukňu, dve dĺžky plus rukáv na sako, podšívka, gombíky a nepreberné množstvo detailov! Jemné plisé, volánik, niekoľko tajomných zámikov, mašličky a motýliky toho najfantastickejšieho tvaru. Viem si predstaviť, ako mamka drobčí za svojím chlapiskom v ihličkách po furmancu z vyšného konca na nižný do kostola…
Partnerskou módou už nemožno nazvať dvoje rovnakých šiat, ktoré sme dostali so sestrou vždy pred sviatkami, lebo iba na jednej z nás vyzerali, ako sa patrí, a mladšia ich vláčila niekedy ešte ďalšie dva roky, kým z nich nevyrástla do neprimeranej či spoločensky nevhodnej dĺžky. Veľké množstvo šiat nám mamka ušila sama – po večeroch stehovala, špendlila, zošívala, preháňala nás po schodoch, aby neboli na sukni „chvosty“, no a často dopadla ako Klára, ktorá vo dne šije, v noci pára, a pritom aj zlostne plače.
Toto všetko mi vírilo hlavou v čakárni oddelenia ORL. Dcéra tak trocha ohluchla, nuž sme sa ani veľmi spolu nebavili, len som si háčkovala a pozorovala okolie. Prezerala si poštu v mobile, vypisovala sms, vymazávala nepotrebné správy a aplikácie. Čakáreň bola plná netrpezlivých pacientov.
Mám rada pointy, ku ktorým treba dopísať príbeh! Jedna z nich sedela na lavičke priamo oproti mne!
Mladý párik si svoju neskonalú priazeň prejavoval dotykmi, hladkaním, podchvíľou si skontrolovali mandle. Boli oblečení v drahých, na franforce potrhaných nohaviciach, mali rovnaké mikiny rovnakej veľkosti, takže dievčine bola takmer po kolená. Tiež čakali na ošetrenie. Na počudovanie sa telefónov takmer nedotýkali, mali tam svoje takmer dospelé, plne funkčné telá a podľa mňa pomerne kvalitne zmanipulované mozgy…
Na chodbu vyšla sestrička. Prihrnuli sa odporúčania od obvodných lekárov, kartičky poistenca, súrne prípady, dobehla sesternica pána doktora, každý chcel byť prvý v poradí… Párik odovzdal tlačivá a vrátil sa na svoje miesto. Ako na povel si vyzliekli mikiny a ja som uvidela partnerské tričká, o akých sa mi ani nesnívalo. Chlapec mal text: „Keď sa stratím, vráťte ma Zuzke!“ Dievčina mala tričko s hrdou vetou: „Ja som Zuzka!“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *