Kongregácia pre východné cirkvi

PREDSTAVUJEME (Mons. Cyril Vasiľ SJ, Martin Mráz) 19. storočie bolo storočím veľkých zmien. Priemyselná revolúcia menila spoločenský systém a veľkou túžbou pápeža Leva XIII. (1878 – 1903) bolo zblížiť Cirkev s moderným svetom. Lev XIII. sa stal známy encyklikou Rerum Novarum, v ktorej položil základy sociálneho učenia Cirkvi. Cirkev vstúpila do dialógu s moderným svetom, čo ju zároveň inšpirovalo k vnútrocirkevnému dialógu. To ovplyvnilo aj postoj pápeža k východným katolíkom. Na rozdiel od svojich predchodcov už nechcel len prijímať zákony a cirkevné nariadenia vo vzťahu voči východným katolíkom, ale pred každým rozhodnutím počúvať ich hlas. Tento východný hlas zaznel v celej Cirkvi aj vďaka medzinárodnému eucharistickému kongresu, ktorý sa v roku 1893 uskutočnil v Jeruzaleme. Bolo na ňom prítomných niekoľko zástupcov východných katolíckych cirkví, a takto bol vyslaný silný impulz celému kresťanskému Východu, pozývajúci všetkých k zjednoteniu. Lev XIII. nezostal len pri slávnostných deklaráciách, ale podnikol aj mnoho konkrétnych krokov. V roku 1894 zvolal do Vatikánu zástupcov jednotlivých východných katolíckych cirkví a v tom istom roku vydal aj apoštolský list Orientalium dignitas, ktorým chcel obhájiť zmysel východných tradícií pre celú Cirkev.
Rovnocenné postavenie východných katolíckych cirkví s latinskou Cirkvou malo byť zvýraznené aj zriadením samostatnej a autonómnej kongregácie pre záležitosti kresťanského Východu v rámci Rímskej kúrie. Toto sa stalo skutočnosťou za pontifikátu pápeža Benedikta XV., ktorý 1. mája 1917 publikovaním motu proprio Dei providentis zriadil Kongregáciu pre východnú cirkev. Pápež vyhradil predsedníctvo v tejto kongregácii sebe a svojim nástupcom, tak ako to bolo v prípade dvoch ďalších dôležitých kongregácií: Svätého ofícia a Konzistoriálnej kongregácie. Kardinál v nich mal len úlohu sekretára, čo malo zdôrazniť zvláštne spojenie týchto úradov s rímskym pápežom a ich význam pre celú Cirkev.
Eskwilin2spacer-5Počas nasledujúcich desaťročí pápeži niekoľkokrát špecifikovali a rozšírili kompetencie tejto tzv. Východnej kongregácie. V roku 1931 bola v rámci kongregácie zriadená špeciálna komisia pre liturgiu, ktorá pripravila a vydala liturgické knihy pre rôzne východné obrady, ktoré prispeli k obnove liturgického života východných katolíckych cirkví. V roku 1938 bola Východnej kongregácii priznaná plná právomoc nad všetkými katolíkmi, východnými aj západnými, na tradičných územiach kresťanského Východu. Veľmi dôležitou oblasťou práce Východnej kongregácie v tomto období bola aj príprava Kódexu cirkevného práva pre východné cirkvi a po zvolaní Druhého vatikánskeho koncilu aj príprava podkladov pre koncilové rokovania.
Rok založenia Kongregácie pre východnú cirkev je zároveň rokom veľkých politických zmien a revolúcií v Rusku. Preto pápež Pius XI. už v roku 1925 zriaďuje v rámci kongregácie aj komisiu pro Russia, ktorá sa mala starať o duchovné potreby ruských katolíkov doma a v zahraničí. Pre tieto potreby bolo v roku 1929 zriadené v Ríme aj Russicum – Pápežské ruské kolégium, ktoré taktiež dostala do správy Východná kongregácia. Jeho úlohou bolo pripravovať kňazov na misijné pôsobenie do Ruska a za jeho prvého rektora bol vymenovaný slovenský jezuita p. Vendelín Javorka SJ. Neodmysliteľnou súčasťou kvalitnej intelektuálnej a duchovnej prípravy misionárov pre kresťanský Východ, ako aj mnohých východných katolíckych kňazov bolo ešte v roku 1917 zriadenie Pápežského východného inštitútu v Ríme, ktorý do dnešných dní spolu s Russicom ponúka možnosti štúdia a ubytovania aj niekoľkým gréckokatolíckym kňazom zo Slovenska.
Zriadenie špecifickej kongregácie pre záležitosti kresťanského Východu v rámci Rímskej kúrie bolo samo osebe uznaním istej rovnoprávnosti východnej a západnej tradície v rámci Katolíckej cirkvi. Samotný názov kongregácie v tomto období medzi dvoma vatikánskymi koncilmi Pro Ecclesia Orientale (pre východnú cirkev) však ešte poukazoval na to, že sa nebrala na vedomie skutočnosť, že v rámci kresťanského Východu existuje niekoľko odlišných, samostatných a obradovo rozdielnych východných katolíckych cirkví. Toto definitívne potvrdil až Druhý vatikánsky koncil.

Zoznam prefektov
pápež Benedikt XV. (1917 – 1922)
pápež Pius XI. (1922 – 1939)
pápež Pius XII. (1939 – 958)
pápež Ján XXIII. (1958 – 1963)
pápež Pavol VI. (1963 – 1967)
kardinál Gustavo Testa (1967 – 1968)
kardinál Maximilien de Fürstenberg (1968 – 1973)
kardinál Paul-Pierre Philippe OP (1973 – 1980)
kardinál Władysław Rubin (1980 – 1985)
kardinál Duraisamy Simon Lourdusamy (1985 – 1991)
kardinál Achille Silvestrini (1991 – 2000)
kardinál Ignace Moussa I. Daoud (2000 – 2007)
kardinál Leonardo Sandri (2007 – súčasnosť)

Zoznam sekretárov
kardinál Niccolò Marini (1917 – 1922)
kardinál Giovanni Tacci Porcelli (1922 – 1927)
kardinál Luigi Sincero (1927 – 1936)
kardinál Eugène Tisserant (1936 – 1959)
kardinál Amleto Giovanni Cicognani (1959 – 1961)
kardinál Gabriel Acacius Coussa BA (1961 – 1962)
kardinál Gustavo Testa (1962 – 1965)
arcibiskup Mario Brini (1965 – 1982)
arcibiskup Miroslav (Stefan) Marusyn (1982 – 2001)
arcibiskup Antonio Maria Vegliò (2001 – 2009)
arcibiskup Cyril Vasiľ SJ (2009 – súčasnosť)

Zoznam asesorov
biskup Isaias Papadopulos (1917 – 1928)
Mons. Amleto Giovanni Cicognani (1928 – 1933)
Mons. Giuseppe Cesarini (1933 – 1941)
arcibiskup Antonino Arata (1941 – 1948)
arcibiskup Valerio Valeri (1948 – 1953)
arcibiskup Giovanni Battista Scapinelli di Léguigno (1961 – 1965)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *