ROZHOVOR (Juraj Gradoš) Keď sa pred sto rokmi zjavila Presvätá Bohorodička vo Fatime, začali na toto miesto prúdiť zástupy kresťanov. Najskôr prichádzali poväčšine obyvatelia Portugalska a Španielska, ale dnes sa na tom mieste stretáva celý svet. Často ich na týchto púťach okrem kňazov sprevádzajú sprievodcovia. Jedna z nich, pani Ľudmila Zoľáková z Kružlova, robí sprievodkyňu už dvadsať rokov.

Kedy ste prvýkrát navštívili Fatimu a ako na vás zapôsobila?
Prvýkrát som navštívila Fatimu v roku 1998 už ako sprievodkyňa. Ale túžba navštíviť Fatimu vznikla vo mne o niekoľko rokov skôr počas púte v Lurdoch. Keď som tam videla chorých, ako zvládajú svoj naozaj ťažký život, pochopila som pravdu o skutočnom živote. Zrazu sa mi moje problémy nezdali až také veľké v porovnaní s tým, čo prežívali títo ľudia. A na druhej strane som videla veľkú odovzdanosť do Božej lásky a moci.
V tom čase som mala strach z cestovania autobusom, čo sa prejavovalo aj zdravotnými ťažkosťami. Ale Boh ma od toho oslobodil a ja som začala žiť naplno život, ktorý mi pripravil. Vedela som, že nie som v duši úplne uzdravená a že potrebujem zažívať Božiu prítomnosť a prítomnosť Matky častejšie. Bol a je to pre mňa vždy silný zážitok, ktorý mi mení život. A práve tento zážitok dotyku ich lásky som hľadala i vo Fatime. Potrebovala som to, lebo môj život sa mi videl v troskách. Neraz som šla na púť za požičané peniaze či na splátky, ale dodnes neľutujem žiadne peniaze ani čas. Takéto miesta na mňa pôsobia naozaj silne emotívne a odnášam si odtiaľ veľkú vnútornú silu. Aj preto putujem i dnes.

Byť sprievodkyňou pútnikov je veľká zodpovednosť. Ako sa na púť pripravujete?
Pred každým zájazdom si čítam nielen poznámky, ktoré som si už dávno zapísala, ale siaham aj po nových informáciách. Rovnako si zisťujem nové zmeny, ktoré sa tam mohli udiať. Cestopisné, náboženské a historické knihy u nás doma okrem kuchyne nájdete v každej izbe. Možno je ich aj viac ako tisíc. A k tomu aj rôzne historické a cestopisné časopisy. Neraz ma museli od kníhkupectiev či antikvariátov doslova odťahovať, lebo by som tam minula naozaj veľké peniaze. Moju vášeň pre knihy zdedili po mne všetky deti. Sú zdrojom informácií, ktoré potom sprostredkúvam pútnikom po celom svete.
Ak však na púti sprevádza pútnikov aj kňaz, je to pre mňa veľká vzpruha a duchovné obohatenie, keďže sa mi neraz stáva, že prichádzam z jednej púte, prezlečiem sa, vymením kufre a idem na ďalšiu. Vtedy sa nestíham duchovne pripraviť. Vlastne ani oddýchnuť. Prípravu potom vyhľadávam počas cesty v modlitbách, rozjímaní a počúvaní slov kňaza.

Sú púte do Fatimy pre vás nejako výnimočné?
Áno. Tieto púte sa nerobia často. Je to pre vzdialenosť, a teda aj cenu. Ak sa chcete dostať do Fatimy, treba prekonať 3 400 km. A potom zasa späť. Veľa ľudí, ktorí túto cestu absolvovali prvýkrát, sa ma pýta, či mám chuť ešte zdolávať toľko kilometrov. Ale pre mňa sú to zakaždým vzácne kilometre. Túžim sa dostať na toto výnimočné miesto, z ktorého si zakaždým naberiem energiu a duchovnú silu. Priemerne sa mi tam podarí dostať raz ročne.
Oproti iným veľkým pútnickým miestam je vo Fatime pokoj – menej obchodov, menej komercie či kultúrnych a sakrálnych pamiatok. Ide tu doslova o duchovno – nič vás na tejto duchovnej ceste na Máriinom mieste neodvádza a nerozptyľuje. Po strese, ktorý často zažívam v iných pútnických destináciách, je Fatima pre mňa oázou pokoja, miestom meditácie, modlitby.

Aká atmosféra je v autobusoch či lietadlách, keď pútnici zo Slovenska prichádzajú do Fatimy? Čo očakávajú?
Hoci je to náročnejšie, uprednostňujem jazdu autobusom. Vnímam ju ako možnosť duchovnej prípravy nielen pre seba, ale aj pre pútnikov. Je to vzácny čas. Počas cesty rozjímame, komunikujeme, spríjemňujeme si ju aj spevom a, samozrejme, modlitbou. Práve preto je cesta autobusom iná ako lietadlom. Počas letu sa nedá robiť nič spoločne. Žiadne spoločné modlitby, rozjímania a tobôž spev. Len ticho sedíte, čo vás často vedie k uzatvoreniu sa vo vlastnom svete.
Veľa ľudí sa ide do Fatimy poďakovať za milosti a Božiu pomoc či ochranu Márie. Iní sem zasa prichádzajú hľadať silu, múdrosť či potechu vo svojich osobných trápeniach. Niekedy si ich berú so sebou – v prenesenom význame slova. Nedokážu sa od nich odpútať. Často sa o tom s nimi rozprávam. Tieto svoje batohy problémov potom neraz zanechávajú práve na tomto Máriinom mieste a domov sa vracajú konečne slobodní.

Čo patrí medzi vaše prvé zastávky vo Fatime?
Prvé miesto, kam smerujeme, je miesto zjavenia. Je to čas na poďakovanie za všetko, čo sme dostali od života. Jednak na to ideme chronologicky – prvé boli zjavenia. Bez nich by nebolo Fatimy tak, ako ju poznáme dnes. Jednoducho by sme tam vôbec neboli. Možnože má na tom istý podiel i moja vlastná skúsenosť, keď som zažila veľkú milosť oslobodenia od vlastných problémov práve tu a na Fatime podobných miestach.
Vďaka atmosfére, ktorá nie je narušovaná hlukom tohto sveta i veľkým množstvom pútnikov, človek prirodzene cíti Máriu ako Matku. Cítim sa tam ako dieťa – doslova slobodná, ľahká ako pierko, ako Máriina milovaná dcéra.

Každá púť je jedinečná. Čo však nesmie chýbať na každej z nich?
Po návšteve miesta zjavení stále navštívime baziliku, kde slávime liturgiu. Ak idem na púť s gréckokatolíkmi, vybavím kaplnku v bazilike, aby sme si tam slávili našu gréckokatolícku svätú liturgiu. Ďalšou aktivitou je krížová cesta. Je to výnimočná chvíľa. Samotné miesto, príroda, okolie – to všetko na vás vplýva a otvára vás pre plné prežívanie každého zastavenia. Ich posolstvo je tak omnoho intenzívnejšie. Cítim sa ako v Bohom stvorenom chráme. Stále upozorňujem našich pútnikov, aby sa ponorili do ticha, aby v sebe objavili pokoru, priniesli obetu a otvorili svoje srdce.
Jedným z najsilnejších emotívnych zážitkov je pre mňa sviečkový sprievod. Keď sa začína, je už tma a zažaté sviece sú ako hviezdy na nebi. Pútnici sa počas neho modlia ruženec. Ak sa zíde viac pútnikov, tak tento čas má v sebe omnoho väčšiu silu. Keď začnú pútnici zborovo spievať Ave Maria, až mi naskakuje husia koža.

Stretli ste sa už vo Fatime so zázrakom alebo s udalosťou, ktorá s ním hraničila?
Nie, nestretla som sa. Popravde sa ani nesústreďujem na to, či sa deje okolo mňa nejaký zázrak. Nevyhľadávam tieto miesta preto, že by som potrebovala vidieť zázrak. Pre mňa je už aj prítomnosť na takomto mieste malým zázrakom. Stojím tam a modlím sa za tých, ktorí majú ťažkosti a nemôžu tam prísť. Ak sme veriaci, nepotrebujeme zázraky, ale úprimnú vieru. Tá má moc uzdravovať telo i ducha. A ak človek hľadá, takéto potvrdenia viery tu vždy nájde. Modlitba s vierou dokáže uzdraviť. A práve Fatima patrí medzi miesta, kde je výnimočný priestor na modlitbu aj na posilnenie našej viery.