PRÍBEH (Marta Gromošová) Poznáte tie dotieravé otázky o minulosti. Kedy ste sa spoznali, ako, prečo si si vybrala práve ocka, ako sa ti dvoril, pred kým si mu dala prednosť… Je čas uviesť veci na správnu mieru, konečne všetko vyklopiť. Trocha som „poševelila mozgom“, ako nám často navrhoval na vysokej škole jeden z najlepších učiteľov, akých som kedy mala. Nebolo si treba ani sadať do kresla, aby sa mohol začať príbeh nášho manželstva.
„Keď sme sa s vaším otcom zoznámili, priniesol mi algoritmus na skladanie Rubikovej kocky…“
Niekoľko dedičov sa začalo nekontrolovateľne smiať, ba priam rehotať a rozutekalo sa po celom byte oznámiť tú novinu všetkým, čo by to azda neboli začuli. Dosť sa ma to dotklo, ale už som pomerne dobre vycvičená matka mnohých detí, a tak som skúsila hlbšie dýchať. Čo je na tom zlé? Pozháňať Rubikovu kocku v tých časoch bolo, ako kúpiť dve kilá sviečkovice v mäsiarstve u Valenta. Je síce pravda, že to bol ocov kamarát a občas nám z nej nechal, ale mama ju upravovala zásadne absolútne najmenej zdravým, ale labužnícky tým najlepším možným spôsobom – na smotane. Šľahačkou pritom nešetrila, takže za obedom nasledoval aj glg zlatého bažanta alebo plzenského, ktoré malo chuť zakázanej tekutiny, no pod pedagogickým rodičovským dozorom to vyzeralo byť v poriadku.
Rubikovu kocku mal u nás v triede len jediný spolužiak, matematický génius Tonko. Nebudem menovať jazyky, ktoré mu vôbec nešli, obdivovala som jeho schopnosť prísť k tabuli so zošitom a chrliť jeden vzorec za druhým, ibaže ich nemal naučené, ale odvodené, takpovediac z vlastného mozgu! Žiaden matematický problém nebol preň dosť problematický, žiadna úloha nebola dostatočnou výzvou. Na zemiakovej brigáde machroval čítaním Einsteinovej Teórie relativity a s ďalšími, rovnako obdarenými spolužiakmi hovoril rečou kmeňa, ktorý mal s tým mojim spoločné len predložky a spojky.
Tonko dostal kocku pri návšteve termálneho kúpaliska v Maďarsku a celú nedeľu rozmýšľal a skúšal. Samozrejme, že sa to podarilo! Keď prišiel v pondelok do školy s tým zázrakom, z diaľky som počúvala hudbu pretáčaných kĺbikov a presúvanie farebných štvorčekov v priestore. To tajomné chrapčanie ma utvrdzovalo v mojej matematickej negramotnosti, hodnotenej v matematickej triede plnej géniov známkou dobrý.
Po čase mal Rubikovu kocku takmer každý. Táto logická hračka, vynájdená tuším pre študentov architektúry, znamenala medzi deťmi určitý status a mojím snom v prvej fáze bolo okrem utierania prachu na poličke aj poskladanie jednej strany. Bol to jeden z mojich najväčších matematických úspechov! Nuž a jedného dňa mi ten čiernovlasý, kučeravý mládenec s nádhernými hnedými očami a zlatou dvojkou vpravo hore priniesol stokrát prekopírovanú, vtedy sa tomu hovorilo oxeroxovanú, stranu so sotva rozoznateľnými šípkami v rôznych smeroch, s veľavravným maďarským opisom pracovného postupu na skladanie Rubikovej kocky. Len osobným šarmom som dokázala ako-tak prekonať prvotné rozpaky. A len vďaka mojej výrečnosti neodhalil moju priestorovú dezorientáciu hneď pri tomto stretnutí.