(Vladimír Sekera-Mikluš) Otec sa so synom vyberú hneď zrána na lúku kosiť. Počasie je pekné, robota sa im darí. Keď už slnko vystúpilo dosť vysoko, otec vraví synovi: „Prerušíme kosenie, troch a si oddýchneme a poklepeme kosy.“ Syn na to: „Oddýchnuť si môžeme, ale s klepaním kôs sa zdržiavať nebudeme.“ „Zdržiavať?“ začudoval sa otec. „Klepanie kosy nikdy nezdržiava kosenie.“ Syn si nedal povedať. Otcovi dal za pravdu až večer, keď zmorený odkladal kosu. Aj nám sa niekedy zdá, že na mnohé veci nám neostáva čas. Často sa stane, že nám neostane práve na Eucharistiu. Ale to je práve to „klepanie kosy“ našej duše.