PREDSTAVUJEME (Ján Krupa) Čoskoro uplynie sto rokov od chvíle, keď 30. septembra 1917 vo Ľvove metropolita Andrej Šeptyckyj vysvätil za kňaza Josypa Slipého (*17. február 1892 v obci Zazdrisť). Ľvovský arcibiskup si všimol Slipého nadanie, preto ho po absolvovaní štúdia filozofie vo Ľvove poslal na štúdium teológie do Innsbrucku, kde Josyf Slipyj už ako novokňaz veľmi rýchlo obhájil nielen doktorát z dogmatiky (1918), ale sa v nej aj habilitoval (1920). Po dvojročnom študijnom pobyte v Ríme sa vrátil do Ľvova, aby tam vyučoval dogmatiku a vydával teologický časopis Bohoslovia. Už ako 33-ročný sa stal rektorom kňazského seminára (1925) a neskôr teologickej akadémie (1929).
Biskup spolusprávca
Na Šeptyckého žiadosť Pius XII. vymenoval Josypa Slipého za koadjútora ľvovského arcibiskupa. Biskupskú vysviacku mu 22. decembra 1939 udelili vladykovia Andrej Šeptyckyj a bl. Mykola Čarneckyj. Za biskupské heslo si zvolil slová Per aspera ad astra (Drsnou cestou ku hviezdam), ktoré sa do bodky naplnili v jeho živote.
Počas okupácie Haliče Nemcami (1941 – 44) bol vladyka Slipyj pod policajným dozorom, viackrát ho vypočúvalo gestapo. Po smrti vladyku Šeptyckého sa v novembri 1944 stal ľvovským arcibiskupom a metropolitom.
Po začlenení Haliče do sovietskej Ukrajiny komunisti nechali 11. apríla 1945 zatknúť všetkých gréckokatolíckych biskupov a v priebehu roka aj vyše 800 gréckokatolíckych kňazov. Sovieti ich postavili pred voľbu: buď prestúpia na pravoslávie, alebo budú odsúdení ako „fašistickí agenti“ na nútené práce v gulagoch.
Nenechal sa zlomiť
Metropolita Slipyj strávil celkovo 18 rokov vo väzeniach a koncentračných táboroch. Pius XII. napísal na obranu ukrajinských gréckokatolíkov dve encykliky (1945, 1952), v ktorých obvinil moskovského patriarchu z napomáhania prenasledovania. Slipého prepustenie ako jediného preživšieho biskupa spomedzi siedmich gréckokatolíckych hierarchov uväznených v apríli 1945 bolo výsledkom novej politiky zbližovania Vatikánu so Sovietskym zväzom a Ruskou pravoslávnou cirkvou, pričom jej hlavnými aktérmi boli Ján XXIII. a Nikita Chruščov. Ako formálny dôvod pre Slipého prepustenie bola požiadavka jeho účasti na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 65).
V rímskom exile
Metropolita Slipyj prišiel do Ríma 9. februára 1963. A hneď tam založil ukrajinskú katolícku univerzitu. Od počiatku bolo stanovené, že bude prenesená na Ukrajinu, len čo tam opäť zavládne náboženská sloboda. V roku 1964 vladyka Slipyj získal kláštor pre svojich studitov a veľmi sa tešil, keď 8. januára 1965 mohol predstaviť túto mníšsku komunitu Pavlovi VI.
Keď 25. januára 1965 pápež kreoval 27 nových kardinálov, bol medzi nimi aj metropolita Slipyj. Medzi jeho veľké diela sa radí výstavba katedrály Santa Sofia na Via di Boccea v Ríme, ktorá sa stala duchovným stredobodom pre všetkých ukrajinských gréckokatolíkov.
V Slipého aktivitách počas rímskeho exilu počnúc prejavmi na koncilových zasadaniach vyniká obhajoba obetí komunistického prenasledovania a obrana rovnoprávneho postavenia východných katolíckych cirkví voči latinskej cirkvi.
Len väčší arcibiskup
Už v auguste 1963 metropolita Slipyj požiadal Pavla VI., aby ho uznal ako patriarchu. Pápež mu vyšiel v ústrety len do tej miery, že ho uznal ako väčšieho arcibiskupa. V roku 1982 vladyka Slipyj vydal ako poslednú obhajobu patriarchálneho stupňa pre svoju cirkev svoje Pro Memoria. Tento cieľ už nedosiahol. Zomrel 7. septembra 1984 v Ríme vo veku 92 rokov.
