K historickým koreňom

SLOVO NA TÉMU (Martin Mráz) Košická eparchia si v roku 2017 pripomína 20 rokov organizovaného fungovania. Dejiny Košickej eparchie a jej bezprostredného predchodcu – Košického apoštolského exarchátu začínajú písať svoju dvadsiatu stranu. Za týmito dvadsiatimi rokmi však nestojí prázdno, z ktorého sa v roku 1997 vynorila nová cirkevno-právna štruktúra, ale stáročná prítomnosť byzantského obradu na tomto území, udalosti a konkrétne osudy ľudí, ktoré kladú základy Košickej eparchie nielen desaťročia, ba až storočia dozadu.
Byzantská misia
Hľadanie koreňov Gréckokatolíckej eparchie Košice je spojené s hľadaním počiatkov byzantského obradu na území Slovenska, s momentom, keď prvýkrát nad naším územím zaznelo grécke Kyrie eleison a staroslovienske Hospodi, pomiluj. Toto zvolanie spája duchovne Košickú eparchiu s byzantskou misiou svätých solúnskych bratov Konštantína – Cyrila a Metoda, jej patrónov, na našom území. Spája ju duchovne, zdôrazňujúc odkaz týchto byzantských svätcov na svojom teritóriu, ale spája ju aj historicky, cez mnohé menšie či väčšie dejinné momenty spojené s touto časťou Karpatského oblúka, svedčiace o prítomnosti kresťanov byzantskej tradície na našom území.
Aj keď misia svätých bratov na našom území sa mala skončiť pod nánosom dejín a mala ustúpiť iným náboženským a politickým záujmom, postupná obnova cyrilo-metodského kultu a byzantsko-slovanskej tradície na pôvodných územiach Veľkej Moravy je momentom, ktorý potvrdzuje životaschopnosť diela sv. Konštantína – Cyrila a Metoda.

 

Logo
Mnohé dejinné fragmenty kresťanov byzantského obradu na našom území začínajúce sa práve byzantskou misiou, vynárajúce sa sporadicky počas neskorších stáročí až po súčasnosť chce Košická eparchia spojiť, aby tak poukázala na to, že byzantsko-slovanská tradícia tvorí formujúcu súčasť kultúrnej a kresťanskej tradície celého Slovenska. Toto spájanie chce vyjadriť aj logo roka výročí Košickej eparchie. Základný tvar loga je vyjadrený štylizovanou cestou zo štyroch smerov. Sú to štyri cesty z minulosti do prítomnosti, ktoré sa spájajú v jednom bode. Križovatkou týchto ciest a centrom dejín je Ježiš Kristus, ktorý vstupuje do tohto sveta skrze svoju matku Máriu a zostáva v ňom prítomný skrze Cirkev.
Mnohé fragmenty byzantského obradu sú dôležitým svedectvom stretu a prelínania sa dvoch obradových tradícií na území Košickej eparchie.
Najstaršími dokladmi o prítomnosti kresťanov na území východného Slovenska sú radové pohrebiská z 9. – 10. storočia odhalené archeológmi v chotároch obcí Brehov, Barca, Bodrog, Hrčeľ a Somotor. Pri pochovávaní mŕtvych existovali rozdiely aj podľa obradu, v ktorom sa pohreb uskutočnil. Kým latinskí veriaci pochovávali svojich mŕtvych s rukami spustenými pozdĺž tela, východní veriaci ich pochovávali s prekríženými rukami. Najviac takýchto hrobov je v povodí Tisy, a to od prítoku Maroša až po oblasť dnešného Trebišova. Ďalej sú to archeologicky doložené slovanské hradiská ako Zemplín alebo Kusín, ktoré sa spolu s ostatnými hradiskami stali strediskami kresťanstva na Veľkej Morave.

 

Duchovné centrá
Neodmysliteľnou súčasťou dejín kresťanstva na tomto území, vrátane toho byzantského, sú kláštory a mníšske komunity. Kým latinská Cirkev existovala na farskom systéme a desiatkoch, byzantská sa opierala o mníchov a dobrovoľné dary pre kláštory. Kláštor bol akýmsi pastoračným centrom pre široké okolie a mnísi sa v nich nezaoberali len modlitbou, ale aj apoštolátom. O mníchoch ako šíriteľoch kresťanstva vydáva história svedectvo často len cez zachované zemepisné názvy, ktoré sú svedkami prítomnosti kresťanstva na našom území. Stopy po väčších mníšskych komunitách – soboroch – predpokladá pri Hrabkove (lokalita Zobor), pri Mirkovciach (Zobraná), v Zborove a Sobranciach. Ďalej sú to mnohé lokality s označením Mních, Mníšek, Pustovňa a hlavne Remety (od eremita – mních, pustovník). V Sobranciach pod Vihorlatom bolo veľké stredisko mníchov, keďže v okolí tohto mesta ešte dnes existujú obce s názvom Remety. Neďaleko slovensko-maďarskej hranice sa nachádza dedina Fáj, v ktorej blízkosti sa nachádzala veľmi stará dedina Popi. V nej stál v čase tatárskeho vpádu chrám zasvätený sv. apoštolovi Petrovi, v ktorom zhoreli nejaké listiny. Severne od nej ležala ďalšia zaniknutá osada Popolc (zo slovanského Popovce). Niektorí historici sa nazdávajú, že v prípade názvu Popi (veľa popov – kňazov) išlo o kláštor, možno aj s biskupom východného obradu.
Na tomto mieste je dôležité spomenúť aj tzv. Michalovskú rotundu, postavenú medzi 9. – 11. storočím, ktorej zvyšky sa dodnes nachádzajú v areáli Zemplínskeho múzea v Michalovciach. Náhrobný kameň s cyrilským nápisom nájdený v Michalovciach pri rotunde s kultúrnymi podkladmi z 9. storočia dokazuje, že okolo roku 1060 tu máme záznam o byzantsko-slovanskej kultúrnej tradícii a možno aj východnom kláštore. Jedna z posledných interpretácií cyrilského nápisu z Michaloviec hovorí o tom, že trónu pozbavený bulharský knieža Presian zomrel v Michalovciach ako byzantský mních vyslaný na misiu do tejto oblasti.
Ďaleko od hlavných ciest sa v dedinke Lesné v Michalovskom okrese zachoval gréckokatolícky chrám, ktorý patrí k najstarším, dodnes funkčným sakrálnym stavbám na Zemplíne. Dejiny tohto nenápadného chrámu ukazujú, ako sa na tomto mieste striedala latinská, protestantská a byzantská tradícia. Historikmi uvádzané datovanie chrámu do roku 1254 sa opiera o písomnú zmienku o existencii chrámu, čo však vôbec nevylučuje možnosť, že chrám mohol byť postavený aj skôr, pretože pri poslednom archeologickom prieskume boli identifikované zvyšky románskych základov priamo pod podlahou chrámu. Z prvej polovice 15. storočia sa v závere povaly svätyne chrámu zachovali gotické nástenné maľby ukrižovaného Krista a z polovice 17. storočia sú v chráme zachované byzantské renesančné fresky, ktoré patria k ojedinelým výtvarným prejavom a na Slovensku dosiaľ nemajú analógiu.

 

Písomníctvo
Svedectvom o vývine a formovaní byzantsko-slovanskej kultúry a tradície na našom území sú aj cyrilské písomné pramene, ktoré z jazykového hľadiska i z hľadiska miesta svojho vzniku tvoria súčasť slovenskej kultúry. V gréckokatolíckom chráme v Baškovciach sa dodnes zachoval rukopisný evanjeliár napísaný cyrilským unciálnym písmom, ktorý je datovaný do 15. storočia. Ide o jednu z najstarších bohoslužobných kníh byzantského obradu na Slovensku, ktorá je zároveň odpisom z oveľa staršej rukopisnej predlohy. Začiatky evanjelií sú krásne farebne iluminované, na niektorých miestach boli písmená zrejme písané zlatom. Rukopis obsahuje aj mladšie marginálne zápisy, ktoré svedčia o používaní knihy aj v neskoršom období, a skrze jej text živé odovzdávanie viery cez byzantsko-slovanskú tradíciu.

 

Vikariát v Košiciach
Vďaka niekoľkým kolonizačným vlnám sa rozširuje a posilňuje prítomnosť byzantského obradu na našom území, ktorého prirodzeným centrom sa stáva kláštor na Černečej hore v Mukačeve na Zakarpatskej Ukrajine, necelých päťdesiat kilometrov od hraníc so Slovenskom. Biskup, ktorý v tom kláštore sídlil, v tom čase nebol v spoločenstve s rímskym pápežom. Až podpísaním Užhorodskej únie v roku 1646 bola obnovená cirkevná jednota veriacich Mukačevskej eparchie s rímskym pápežom. Táto obrovská eparchia – matka všetkých gréckokatolíckych eparchií od Karpatmi, ktorej mnohí veriaci etnicky patrili k Rusínom, Slovákom, Rumunom a Maďarom, sa rozliehala na území trinástich žúp severovýchodného Uhorska. Kvôli lepšej správe bola rozdelená na konci 18. storočia na tri biskupské vikariáty.
Rok 1787 spája Košickú eparchiu so zriadením vikariátu Mukačevskej eparchie so sídlom v Košiciach. Aj keď v Košiciach v tomto období neexistovala samostatná farnosť a Gréckokatolícka cirkev sa tu javila ako absolútne cudzí element, Košice sa už vtedy mali stať centrom západnej časti historickej Mukačevskej eparchie.
V Košiciach sa prví kresťania byzantského obradu spomínajú už v odpustkovej bule pápeža Bonifáca z roku 1402, a putovali sem z bližšieho i vzdialenejšieho okolia kvôli relikvii sv. krvi. V tejto súvislosti sa v Košiciach zachovalo niekoľko reliktov východného kresťanstva, ktoré nemusia priamo súvisieť len s púťami kresťanov byzantského obradu na toto miesto: freska sv. nezištníkov a divotvorcov Kozmu a Damiána na evanjeliovej strane presbytéria v Kaplnke sv. Michala a (nedávno zaniknutý) krídlový Oltár Zosnutia Presvätej Bohorodičky. V Košiciach sa nachádza aj kus vzácnej liturgickej textílie – epitrachilu, ktorý sa datuje približne do roku 1380. Na epitrachile sú vyšívané ikony tradičných východných svätcov: archanjel Gabriel, sv. Cyril Alexandrijský, sv. Gregor Naziánsky, sv. Ján Zlatoústy a sv. Demeter Solúnsky.

 

Formovanie eparchie
Nepriaznivé spoločenské a náboženské okolnosti na území mesta Košice spôsobili, že sídlo vikariátu bolo prenesené do Prešova a na jeho základoch bola v roku 1818 zriadená Prešovská eparchia, do ktorej náležalo aj mesto Košice a celá vtedajšia Abovsko-turnianska župa. Gréckokatolíci na Zemplíne zostali pod správou biskupa v Mukačeve. Tento stav pretrval na Slovensku aj napriek neskorším zmenám hraníc de iure až do konca 20. storočia.
Územie Košickej eparchie a jej predchodcu Košického apoštolského exarchátu bolo v roku 1997 vyčlenené z dovtedy jedinej gréckokatolíckej eparchie na území Slovenskej republiky so sídlom v Prešove. Jej vznik a ohraničenie má však hlbšie historické pozadie. Gréckokatolíci na území dnešnej Košickej eparchie boli na začiatku 20. storočia pod správou troch biskupov. Prvým bol mukačevský eparcha, ktorý spravoval gréckokatolícke farnosti na území Zemplína, prešovský biskup spravoval farnosti na Above vrátane Košíc a pod správou Hajdúdorožského eparchu boli štyri farnosti.
Po pričlenení Podkarpatskej Rusi a mesta Užhorod, sídla Mukačevskej eparchie, k Maďarsku a neskôr k Sovietskemu zväzu, sa časť farností tejto eparchie ocitla na území Slovenského štátu, resp. Československa. Pre týchto 47 a od roku 1944 do roku 1950 až 75 farností bola Apoštolskou stolicou 13. apríla 1939 zriadená Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie na Slovensku, zverená do správy prešovskému biskupovi Pavlovi P. Gojdičovi donec aliter provideatur, čiže kým sa nezariadi ináč. Prešovský biskup Pavol Peter Gojdič spravoval Apoštolskú mukačevskú administratúru na Slovensku presne podľa znenia ustanovujúceho dekrétu a direktív Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi prostredníctvom generálneho vikára, ktorý úradoval v kláštore otcov redemptoristov v Michalovciach. Tento stav pokračoval aj po roku 1968, keď prvý eparchiálny obežník po osemnástich rokoch neslobody bol adresovaný veriacim Prešovskej eparchie a pridružených administratúr. Roky politickej normalizácie v Československu nedovolili definitívne organizačné usporiadanie Gréckokatolíckej cirkvi. Až nová spoločenská situácia po roku 1989 dovolila ďalšie zmeny v cirkevno-právnom usporiadaní.
V roku 1996 prešovský biskup Ján Hirka podal Apoštolskej stolici návrh na zmenu vnútorného usporiadania Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Navrhol zriadiť biskupstvá v Košiciach, Stropkove a Bratislave a povýšiť Prešovské biskupstvo na arcibiskupstvo. Zároveň zriadil na daných územiach vikariáty a začal ich obsadzovať vikármi. Ako prvý krok k definitívnemu usporiadaniu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku bol pápežom Jánom Pavlom II. 21. februára 1997 zriadený Košický apoštolský exarchát a na jeho čelo bol vymenovaný dovtedajší pomocný biskup Prešovskej eparchie vladyka Milan Chautur CSsR.
Zriadením gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu so sídlom v Košiciach bolo vytvorené osobitné cirkevno-právne postavenie, ktoré aspoň v základných črtách zodpovedá špecifickému postaveniu Zemplína a Abova v dejinách Mukačevského biskupstva. Za sídlo novej cirkevno-právnej štruktúry bolo vybrané mesto Košice, ktoré sa už dávno predtým stalo prirodzeným centrom regiónu a Gréckokatolíckej cirkvi na tomto území.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *