(Matúš Nastišin) Jeden kňaz raz prežíval hlbokú osobnú krízu. Vo svojom vnútri sa búril voči svojmu kňazstvu, manželstvu aj farnosti… Po dvoch týždňoch melanchólie a sebaľútosti si jeden večer sadol vo svojej pracovni a z posledných síl volal k Bohu o pomoc. Otvoril si Sväté písmo a v Jánovom evanjeliu čítal stať o tom, ako bol Ježiš s učeníkmi v záhrade za potokom Cedron. Vtom prišiel Judáš s vojakmi, aby ho zajali. Vtedy Peter vzal meč a brániac Ježiša odťal jednému vojakovi ucho. Ježiš povedal Petrovi: „Schovaj meč do pošvy! Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ Toto Ježišovo slovo prinieslo do jeho srdca nesmierny pokoj. V tejto pre Ježiša ťažkej a bolestnej situácii totiž videl Otca, ktorý na neho dopustil zradu, zajatie, samotu, bolesť a potom umučenie a kríž, ale Ježiš vie, že Otec ho neopustil, ale vždy stojí pri ňom. Učeníci za týmto divadlom videli zradcu Judáša, falošných veľkňazov, nemilosrdný ľud dychtiaci po Ježišovej smrti, politicky korektného Piláta, ktorý si chce získať sympatie ľudu atď. No Ježiš vo všetkých udalostiach života vidí milosrdnú ruku svojho Otca. Vtedy tento kňaz uvidel Boha vo svojom kňazstve, manželstve aj vo svojich veriacich. Skrze Božie slovo dokážeme vidieť Boha vo všetkých udalostiach nášho života.