Ukrajinskí gréckokatolícki v Sovietskom zväze

PREDSTAVUJEME (Ján Krupa) Po smrti metropolitu Andreja Šeptyckého nastúpil do čela Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Josyp Slipyj. Koncom augusta 1944 došlo k opätovnému začleneniu Haliče do sovietskej Ukrajiny, ktorým sa začala ťažká existencia pre Gréckokatolícku cirkev. Už po niekoľkých mesiacoch – 11. apríla 1945 – zatkli sovietske orgány metropolitu Slipého a všetkých jeho spolubratov v biskupskej službe a odsúdili ich na mnoho rokov väzenia a nútených prác. Hlavné obvinenia proti nim zneli: spolupráca s fašistickým Nemeckom, protisovietska propaganda, špionáž v prospech Vatikánu.

Ľvovský sobor 1946
Od 8. do 10. marca 1946 sa konal vo Ľvove sobor Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Ako podobné cirkevné sobory, ktoré sa uskutočnili pod bezprostredným nátlakom ozbrojenej moci stalinského štátu, aj tento viedol k „samolikvidácii“. „V mene všetkého duchovenstva a veriacich“ tejto cirkvi na Haliči bolo oznámené želanie „zrušiť uznesenia Brest-litovskej synody z roku 1596, zlikvidovať úniu, oddeliť sa od Vatikánu a vrátiť sa k našej otcovskej svätej pravoslávnej viere a do Pravoslávnej cirkvi Rusi“ (V. Sergijčuk: Neskorena cerkva). Následkom ľvovského pseudosoboru Ukrajinská gréckokatolícka cirkev ukončila svoju inštitucionálnu existenciu v rámci hraníc Sovietskeho zväzu. Jej duchovní a veriaci si zvolili buď existenciu v podzemnej cirkvi, uchýlili sa do Rímskokatolíckej cirkvi, alebo prestúpili v prevažnej väčšine na pravoslávie, ako sa to od nich vyžadovalo.

„Cirkev v cirkvi“ a podzemná cirkev
Opätovné zjednotenie s Ruskou pravoslávnou cirkvou a proces pravoslavizácie neboli radostným a bezproblémovým „návratom do lona materskej cirkvi“. Gréckokatolícki veriaci boli pravoslávnymi len formálne a uchovávali si svoju nábožensko-národnú osobitosť. Tým vytvorili „cirkev v cirkvi“ a (popri podzemnej cirkvi) podmienky na inštitucionálne znovuzrodenie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ku ktorému došlo na konci 80. rokov 20. storočia.
Ukrajinskí gréckokatolícki biskupi, kňazi, rehoľníci a laici, ktorí neboli ochotní prestúpiť na pravoslávie, sa organizovali v podzemí, pretože od okamihu soboru bola každá pastoračná činnosť gréckokatolíckych duchovných protizákonná. V rokoch 1946 až 1989 bola Ukrajinská gréckokatolícka cirkev najväčšou ilegálnou cirkvou na svete. V 80. rokoch 20. storočia pôsobilo v ilegalite desať biskupov a niekoľko stoviek kňazov, mníchov a mníšok.

Ľvovský sobor 1990
Vzhľadom na vnútorný i vonkajší tlak musela sovietska vláda napokon Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi vrátiť slobodu. 28. novembra 1989 – tri dni pred stretnutím Jána Pavla II. s Michailom Gorbačovom vo Vatikáne – rada pre záležitosti náboženstiev pri Rade ministrov Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky povolila gréckokatolíkom zakladať a registrovať farnosti. To viedlo nielen k početným registráciám farností, ale aj k prestupu mnohých kňazov a farností Ruskej pravoslávnej cirkvi pod jurisdikciu gréckokatolíckych biskupov.
Ľvovský sobor, ktorý sa konal 23. januára 1990 v Chráme Premenenia Pána, predstavoval istý druh ukončenia celkového procesu vystúpenia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi z podzemia. Sobor vyhlásil za nelegálne a neplatné všetky rozhodnutia Ľvovského soboru z roku 1946. Za jeden z vrcholných momentov legalizácie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi možno označiť vrátenie ľvovskej Katedrály sv. Juraja, v ktorej sa konal ľvovský pseudosobor, gréckokatolíkom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *