UDALOSŤ (Marko Rozkoš) Rok 2017 je a navždy ostane pre gréckokatolíkov žijúcich na území Abova, Zemplína a Spiša jubilejným. V tejto časti Slovenska žije temer osemstotisíc ľudí, ktorí tvoria multikultúrne a tiež multináboženské spoločenstvo. Z celkového počtu obyvateľov v súčasnosti tvorí komunita gréckokatolíkov okolo 10 %, vyjadrené v číslach podľa sčítania obyvateľov v roku 2011 bol celkový počet obyvateľov v Košickom kraji 791 723 a 75 231 hlásilo ku Gréckokatolíckej cirkvi.
Na porovnanie, historický stav týchto počtov bol paradoxne priaznivejší pre gréckokatolíkov, ktorých na tomto území podľa sčítania obyvateľstva z roku 1880 žilo 65 320, čo bolo v porovnaní s celkovým počtom obyvateľov 307 022 priaznivejších 18 %. I tieto čísla potvrdzujú, že gréckokatolíci na tomto území majú svoje historické miesto. Ich dejiny nie sú dejinami človeka z aspektu času či počtov, ale z pohľadu bytostne osobného, hľadajúceho si vlastné miesto na rozvoj vlastnej identity. Ak teda chceme nahliadnuť do tejto histórie, nerobíme to s ohľadom na čas, ale skôr z úcty voči tým, ktorí svojimi rozhodnutiami pozitívne ovplyvnili osudy mnohých ľudí, ktorí vďaka nim mohli pozdvihnúť úroveň svojho spoločenského i náboženského života. Veríme, že tým oslovíme i nasledujúcu generáciu, ktorá vďaka poznanej histórii bude mať na čom budovať svoju budúcnosť.
Keď sa kanonik Ivan Kováč Pásteji ako vyslanec mukačevského biskupa Andreja Bačinského vydal v júli 1787 na cestu do mesta Košice s dôležitým poslaním nájsť miesto pre sídlo gréckokatolíckeho vikariátu, ktorý mal byť tu zriadený, zaiste nečakal, že ústretový krok Cirkvi – uľahčenie spravovania rozsiahlej eparchie nebude hneď prijatý a pochopený zo strany tých, ktorí spravovali košickú mestskú spoločnosť. Aj keď sa zdalo, že gréckokatolícka cirkevná správa tu nebude možná, pretože nemala žiadne materiálne zabezpečenie a potrebnú podporu, určite historicky potvrdila osvedčenú biblickú poučku: „Každý dobrý údel a každý dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel…“ (Jak 1, 17). Táto snaha našla svoje požehnanie v susednom Prešove, kde aj na základe tohto neprijatia mohlo vzniknúť v roku 1818 nové gréckokatolícke biskupstvo. Biskup Andrej Bačinský je nám nádherným príkladom človeka, ktorý vedel urobiť rozhodnutie pre rozvoj Božieho diela v dôvere, že Boh dobré dielo určite požehná, aj keď sa nerodí ľahko. A nebol v tom sám. Po týchto udalostiach sa snahy o budovanie spoločenstva gréckokatolíkov ujali ďalší kňazi, presvedčení, že horlia za dobrý údel – erigovanie gréckokatolíckej identity, ktorá našla svoju realizáciu v prvotnom spoločenstve, hľadajúcom v Košiciach svoje miesto viac ako šesťdesiat rokov. Samostatná cirkevnoprávna jednotka bola v Košiciach od roku 1851. Aj preto máme tento rok výročí, aby sme si spomenuli na kňazov: Michala Michaliča, Mateja Brojera, Mikuláša Čomu, Júliusa Vislockého a tiež na tých 1 684 gréckokatolíkov v Košiciach v roku 1880, ktorí sa rozhodli stavať chrám, a zaiste nevedeli, že idú stavať katedrálu.
Keďže nič v našom živote sa nezvykne rozvíjať naraz, skokmi, podobne si Boh pripravoval nových robotníkov vo vinici Košickej cirkvi. Už v roku 1957 dal možnosť narodiť sa najmladšiemu synovi Milanovi v rodine Chauturovcov, ktorá žila v rázovitej dedine pod Karpatmi na východe Slovenska. Veľká Poľana vtedy iste netušila, že jej spoločenstvo pomôže pohnúť dejinami gréckokatolíkov v Košiciach. Jasné vedomie náboženskej identity, aktívny náboženský život spojený s prácou pri zabezpečení živobytia boli vhodnou živnou pôdou pre tvorbu pevného charakteru kňaza i biskupa. Iba 35 rokov života stačilo na to, aby mohlo zaznieť slávnostné axiós pre jeho biskupskú službu, a ďalších päť na to, aby si v košickom gréckokatolíckom chráme mohol vypočuť v úst apoštolského nuncia dekrét pápeža sv. Jána Pavla II., v ktorom znejú slová: „… te, prioribus vinculis solutum Exarchum Košiciensem pro fidelibus ritus Byzantini nominamus“ – „… Teba zbaveného predošlých pút za exarchu košického pre veriacich byzantského obradu menujeme…“ ako prejav Božej starostlivosti.
Exarchát
Územie vyčlenené z istého celku však nevnímame iba ako 6 753 kilometrov štvorcových plochy zeme ani ako sociologicko-politický celok s názvom Košický samosprávny kraj, ba ani ako priestor, kde žilo v roku 1997 asi sedemdesiattisíc gréckokatolíkov. Je to rodina bratov a sestier, ktoré pre prirodzený a zdravý ľudský i náboženský život potrebujú vytvoriť vzájomné osobné vzťahy, vytvoriť nevyhnutné štruktúry, erigovať úrady ako nástroje správy v službe všetkým členom rodiny veriacich, postaviť nevyhnutnú materiálnu bázu, ktorá je s tým spojená. Nakoniec treba toto všetko zladiť do jedného celku, ktorý však nie je cieľom celého vyše dvestoročného snaženia, ale prostriedkom na to, aby o každého člena tejto Božej rodiny bolo efektívne postarané. Toto už bola úloha pre prvého apoštolského exarchu vladyku Milana Chautura CSsR spolu s 98 kňazmi v pastorácii, 12 rehoľnými kňazmi, 57 seminaristami a 12 novokňazmi, vysvätenými exarchom v tom roku. S radostným elánom v starostlivosti o rodinu 72 310 gréckokatolíckych duší, ktoré v tom roku tvorili spolu osemdesiat farností, združených v šiestich novozriadených celkoch, ktoré dostali historicky nový názov: protopresbyteráty, sa pustil do práce. Pre túto rodinu jej otec – vladyka vybral svätých patrónov v nebi, slovanských vierozvestcov sv. Konštantína – Cyrila a sv. Metoda, keďže rodina košickej cirkvi je duchovným potomstvom ich misie, a vyhlásil ich na odpustovej slávnosti v Sečovciach 5. júla 1997. S týmto patronátom sa spája i osobné motto biskupskej služby vladyku Milana: „Hľa, tvoja Matka“ (Jn 19, 27). Je výrazom synovského vzťahu k nebeskej Matke Márii človeka, ktorý sa vo svojom čase stal najmladším biskupom sveta. Ochranný materinský plášť Bohorodičky sa tak dostal aj do erbu prvého košického exarchu a od roku 2008 aj eparchu v podobe modrého poľa ozdobeného tromi mariánskymi hviezdami.
Aby prvý centrálny dom – domov pre košických gréckokatolíkov na Dominikánskom námestí 13 v Košiciach mohol poskytnúť aspoň základný priestor pre rodiace sa cirkevné úrady, ako aj byt biskupa, pomohlo celé exarchátne spoločenstvo finančnou zbierkou, ktorá bola prejavom súdržnosti a solidarity všetkých. Jeho posviacka sa konala presne päť mesiacov a tridsať dní od uvedenia exarchu do úradu. Spoločenstvo apoštolského exarchátu v diele upevňovania vlastných štruktúr pokračovalo v nasledujúcich rokoch, keď bolo treba systematizovať prácu na administratívnom aj pastoračnom poli. Potvrdením toho je i nová realita v Košiciach v podobe novej budovy biskupského úradu, posväteného 4. septembra 2005.
Pastoračné výzvy
Na pastoračnom poli bola tiež zaoraná hlboká brázda v podobe liturgickej reformy, ktorej úlohou bolo prinavrátiť byzantskému obradu jeho vlastnú tvár. Stalo sa to presne rok po ustanovení exarchátu, 21. februára 1998, uvedením nového liturgického prekladu Liturgie sv. Jána Zlatoústeho. V tejto súvislosti už od roku 1998 prebiehal historicky prvý kantorský kurz pre kantorov v našich farnostiach.
Na pastoračnom poli sa charakteristickou črtou cirkevného duchovného života stali pravidelné fatimské soboty, ktorých obsah nebol iba modlitbový, ale i katechetický. Hádam každý gréckokatolík v košickej cirkvi pozná dialógy s vladykom Milanom. Boli aktívnym prostriedkom komunikácie medzi veriacimi a biskupom, cez ktorý sa kreoval charakter celého cirkevného spoločenstva.
Druhým prvkom, ktorý prispel k zjednocovaniu miestnych farských spoločenstiev, bolo vytvorenie cirkevných pútnických miest, kde každoročne môžeme zažívať, ako chutí duchovné spoločenstvo.
Katechetickú funkciu od počiatku plnilo Katecheticko-pastoračné centrum sv. prvomučeníka Štefana, ktoré vladyka posvätil 27. decembra 1997. O sedem rokov neskôr (1. marca 2004) bol zriadený centrálny školský úrad, ktorý do svojej starostlivosti prijal novovznikajúce cirkevné školy a školské zariadenia. V priebehu činnosti školského úradu bolo postupne zaradených do siete škôl 22 subjektov, ktoré každoročne poskytujú priestor na vzdelávanie a formáciu v priemere 3 200 žiakom, o ktorých sa stará 260 pedagogických i nepedagogických zamestnancov.
Dejiny spoločenstva košických gréckokatolíkov začali písať svoju novú etapu 30. januára 2008, keď emeritný pápež Benedikt XVI. povýšil Košický apoštolský exarchát na samostatnú Košickú eparchiu. Pápežská bula začínajúca sa slovami Qui successimus (Ako nástupcovia) už svojimi slovami naznačuje nástup niečoho nového: „Keďže Košický apoštolský exarchát pre kresťanov byzantského obradu žijúcich na Slovensku zaznamenal veľký rast, čo sa týka počtu veriacich, a zachovával duchovnú vernosť vlastnému cirkevnému dedičstvu,… pozdvihujeme spomenutý apoštolský exarchát do stupňa eparchie s názvom Košická eparchia, a to s vlastnými právami a povinnosťami.“ Gréckokatolícka eparchia Košice sa takto v roku 2008 stala spoločenstvom v súčasnosti okolo 80-tisíc bratov a sestier žijúcich v 95 farnostiach, 7 protopresbyterátoch, 17 mestách, 440 obciach, o ktorých sa stará 175 kňazov. Košická gréckokatolícka cirkev tak po 221 rokoch dostala vlastného eparchiálneho biskupa so všetkými sídelnými právami i povinnosťami.
Celých tých dnes už 230 rokov je vlastne jednou veľkou udalosťou prejavu Božej starostlivosti o človeka a my ho s vďakou prijímame vyjadrujúc nádej, že ho naša generácia zveľadí pre tých, ktorí prídu po nás.
