Výročia a pamätné dni

ÚVODNÍK († Milan Chautur CSsR, košický eparchiálny biskup) Sú čímsi výnimočným a zároveň čímsi takým zákonitým, ako je každá nedeľa či sviatok, lebo sú len dôsledkom normálneho plynutia času. Pri jubileách si však človek viac zaspomína, vráti sa k udalostiam, ktoré vstúpili do jeho života či života celého spoločenstva. A toto spomínanie môže byť veľmi užitočné, ak nesie v sebe známku biblického pripomínania si udalostí, ktoré v dejinách spásy zohrali dôležitú úlohu. Vlastne aj každý liturgický sviatok nesie v sebe známku spomínania na dielo spásy, ktoré sa týka každého z ľudí. Či je to sviatok Zvestovania, alebo Narodenia Pána, či spomienka na jeho umučenie – Veľký piatok, alebo Pascha – sviatok Vzkriesenia… Vždy ide o pripomínanie si dôležitých udalostí tak, ako to bolo aj predtým v Starom zákone, čo má vždy veľký zmysel pre aktualizáciu deja a uvedomenie si jeho dôležitosti pre vlastný život. Osobné jubileá a lokálne výročia však majú trocha špecifickejší význam, lebo nám aj v konkrétnostiach nášho života pripomínajú dejiny našej osobnej spásy, ktoré každého z nás majú doviesť do večného cieľa. A tak, či už si pripomeniem narodeniny, alebo vstup do biskupskej služby, resp. vyhlásenie Mukačevského vikariátu a o dve storočia neskôr Košického apoštolského exarchátu – vždy tu ide o skutočnosti, do ktorých ma vložil ktosi iný, komu ja verím, a je ním môj Boh. Keď teda Boh vstupuje do deja mojej existencie, tak je to pozitívna udalosť, ktorá tvorí moje osobné dejiny spásy v súvislosti s tým spoločenstvom, do ktorého som vložený. Preto nepovažujem tieto jubileá za osobnú skutočnosť, ale za fakt, ktorým mi Boh chce pripomenúť moju zodpovednosť za ním prejavenú dôveru.
V tomto ohľade slávnostné jubileá akoby strácali jas výnimočnosti a stávali sa priestorom na vážny pohľad do budúcnosti. Lebo žiadne jubileum nie je cieľovou stanicou, ale len medzníkom, ktorý má svoje pokračovanie v novom začiatku realizácie predošlých rozhodnutí. Ak by táto formulácia nebola dosť zrozumiteľná, tak chcem tým vyjadriť len toľko, že aj po slávení jubileí budem pokračovať v tom istom smerovaní, lenže už s viacerými skúsenosťami, než som ich mal pri svojich začiatkoch. A tiež s väčším vedomím toho, že najdôležitejšou skutočnosťou v každom mojom diele nie je ľudský element, ale Boží vstup do môjho života. Preto ani tieto slávenia, ktoré mi v eparchii pripravili moji bratia v Kristovom kňazstve, nevnímam ako úžasnú slávnosť na zvýraznenie faktov, ale ako príležitosť stretnúť sa v kruhu rodiny Cirkvi s Kristom, ktorý nám ukazuje smer. A táto rodina je úplná v tom, že na slávení sa zúčastňuje nielen cirkevná hierarchia, ale aj veriaci ľud a zástupcovia spoločenského života, ktorí rovnako patria do tejto rodiny cez krst, ktorým sú včlenení do mystického tela Cirkvi. Takéto spoločenstvo poskladané z rozličných kameňov je dôkazom toho, že staviteľom je ktosi iný ako človek. Tým staviteľom je Boh, ktorý spája svoju stavbu Cirkvi postavenej na základe, ktorého uholným kameňom je Kristus. Košická eparchia je len malou čiastkou všeobecnej Cirkvi, ale nesie v sebe tú istú dôležitosť pre spásu človeka, ako aj veľké diecézy a eparchie, pretože nesie v sebe tú istú silu evanjelia a božského ustanovenia cez rozhodnutie nástupcu apoštola Petra, ktorému bolo povedané: „Čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané aj v nebi“ (Mt 16, 19). Preto dnes nie je dôležité, že ide o jubileum, ale to, že ním sa poukazuje na toho, kto robí veľké veci aj v našich životoch; kto je mocný (porov. Lk 1, 49). A urobil to cez muža, ktorý je už dnes na oltári svätých, cez sv. Jána Pavla II.
Preto s láskou i oddanosťou sa dnes nielen obzerám za rokmi, ktoré sú za nami, ale predovšetkým s dôverou pozerám do budúcnosti, ktorá je pred nami.
Teraz môžem len ďakovať a zároveň prosiť, aby ma toto pozastavenie sa pri viacerých jubileách ešte viac vložilo do Božieho náručia, v ktorom sa uskutočňujú moje osobné dejiny v Božom náručí a udalosti mne zvereného Božieho ľudu. To všetko túžim prekryť pokrovom Presvätej Bohorodičky, ktorej sté výročie zjavenia vo Fatime si všetci pripomíname.

2 comments on “Výročia a pamätné dni
  1. Jaroslav Salovka píše:

    Jezisa musel Judas poboskat aby ho Rimsky vojaci poznali medzi ucenikmi odevom sa od nich vobec nelisil

    • grados.juraj píše:

      No je to otázne. V prvom rade bola tma. Vo filmoch to nie až tak vidieť, lebo chcú aby sme myli zážitok, ale choďte o 3-4 hodine v jari ráno von a čo uvidíte, ak nemáte umelé osvetlenie.
      Každopádne mal židovský odev, ale na viacerých miestach v Písme sú spomínané jeho časti, ktoré naznačujú, že išlo o „rabínsky“ odev – teda odev učiteľa, nie bežný odev Žida.
      Je to tak 50:50 😀

Napísať odpoveď pre grados.juraj Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *