Aspoň niečo

PRÍBEH (Marta Gromošová) Ako tak dozrievam do krásy duše, ducha a okrajových konfekčných veľkostí, stávam sa dôveryhodnou osobou. V autobuse MHD mi pani v dôchodkovom veku porozpráva o svojich diagnózach, mladá mamička ma prijme do facebookovej skupiny a prečíta si moje rady o starostlivosti o svojho nádherného novorodenca.
Od istého času mám tendenciu poúčať, vysvetľovať, usmerňovať, hodnotiť… Najviac ma otec dokázal vytočiť pomenovaním učiteľka. Trpím učiteľským syndrómom – zamiešať sa do hádky, obraňovať slabších, naprávať krivdy, zvyšovať hlas, informáciu viackrát zopakovať a klásť kontrolné otázky. Nedávno som počula, že učiteľ je učiteľom vždy a všade, rovnako ako kňaz kňazom. Dosť ma tá ponáška vyľakala, nedovolím si porovnávať tieto dva spoločensky rozdielne odbory ľudského života, ale vzápätí som stretla svojho služobne staršieho kolegu, ktorý s veľkým záujmom sledoval chlapcov na skateboardoch. Oči mu tak svietili, že nechýbalo veľa a tú mykajúcu sa dosku si od nich požičia.
Učiteľ je učiteľom aj preto, že je zvedavý. Má bytostnú potrebu skúmať veci a javy, premýšľať o nich, čítať, vymýšľať si a pýtať sa. Nie sú to len mentorské otázky s prehnanou intonáciou, keď opytujúci sa afektovane ide s hlasom hore namiesto toho, aby dal dôraz na opytovacie zámeno a na konci vety s hlasom pekne klesol. Ako príklad uvádzam chronicky známe: „Kedy sa vrátiš z domov? S kým si včera sedela na lavičke?“ Pokiaľ pri vyslovení otázky ešte aj vykrútite krk s hlavou doprava a oči vyvrátite rovnakým smerom, začujete iba plesnutie dverí a ticho. Aj tým sa dnešná mladá generácia odlišuje od tých predošlých: kým si naše staršie deti púšťali hudbu nahlas na celý dom, dnes si deti púšťajú hudbu hlasno pre vlastné ušné bubienky.
Za seba, ale aj za mnoho iných kolegov môžem povedať, že častejšie je to zvedavosť, ako veci fungujú, uvažovanie o tom, ako možno pomôcť deťom či mladým ľuďom v školských laviciach. Zaujímame sa o knižky, ktoré deti čítajú alebo by mali čítať, o hudbu, ktorú počúvajú. Keďže s nimi trávime viac času ako ich rodičia, občas sa nám dostane tej cti, že sa staneme ich dôverníkmi, ba priam až priateľmi a kamarátmi a ostaneme nimi aj dlho po maturite.
Samostatnou kapitolou je status učiteľského dieťaťa. Často sa mojim deťom ušlo poznámok, že majú dobré známky preto, lebo majú mamku učiteľku. Dodnes som nepochopila príčinnú súvislosť daného javu… Učiteľské deti sú vycvičené na obranu svojich rodičov, dobre vedia, že mamka máva v lete dovolenku a keby niektorý zo žiakov sedel v našej kuchyni počas opravy diktátu alebo písomky, isto by sa mu ušlo hubovej polievky za zanedbanie domácej prípravy.
Ako mladá učiteľka som pre deti nemala veľa pochopenia. Zaujímali ma ich výkony, perfektne zvládnuté úlohy, dokonalá práca, poslušnosť, disciplína. Deti sa pred mojimi hodinami nemčiny triasli, mala som nos na ťaháky a na lajdákov, čo sa nepripravili alebo odpisovali domácu úlohu od kamaráta tesne pred hodinou, na očiach som im videla, kto nevie básničku alebo skloňovanie prídavného mena s podstatným menom bez člena. Bola som prísna a dôsledná, aj keď som na schôdzach a poradách vyrušovala. Ako mladá učiteľka som chcela naučiť všetkých všetko. Dnes viem, že je krásne naučiť aspoň niekoho niečo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *