ÚVODNÍK (prof. Jozef Terek, CSc.) Posvätnosť stvorenia a života, rozšírenie ľudskej identity, celostnosť, úcta k životu a zodpovednosť, láska k človeku a všetkému stvoreniu, starostlivosť o zverené, uvedomelá striedmosť je časť pojmov, s ktorými operuje moderná ekofilozofia. Takmer všetko bolo už povedané vo Svätom písme. Tieto výrazy často odievame do vedeckého rúcha, aby sme spoločne hľadali východiská, oprášili zaprášené a vynovili staršie. Prijatie posvätnosti života nás vedie k ochrane prírodného prostredia vrátane ľudského životného prostredia. Posvätnosť života vedie k vytvoreniu nového súboru hodnôt, najmä úcta k životu.
Klasické ekoteologické ponímanie prírody vychádza z postulátu svätosti prírodného prostredia, podobne ako celá Zem je chápaný ako Boží dar, je Božím stvorením a jeho ruky ju formovali (porov. Ž 65, 10), je Božia „Pánova je zem“ (Ž 24, 1). A čo je Božie, to je sväté v zmysle ontologickej svätosti. Je to nedotknuteľné. Nikto nemá právo ničiť to, čo je Božie.
Opatrovať túto Zem je na druhej strane Boží mandát pre človeka. Boh ju dal do správy človeku, aby ju zachoval ako zemský raj. Dal človeku moc nad zemou a nad prírodou. „Zem dal synom ľudským“ (Ž 115, 16), „I vzal Pán Boh človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil“ (Gen 2, 15). V tomto pojatí je človek ako jej pokorný sluha. Je to koncepcia správcovstva a ochrany Božieho diela. O túto základňu sa opierajú náboženské výzvy k novému návratu k prírode v zmysle monastierstva, františkánstva a cirkevného liturgického cyklu viazaného na striedanie ročných období, prípadne výzvy k renesancii ideálov askézy. Ich naplnenie má byť nápomocné riešeniu problémov pretechnizovaného sveta a konzumného spôsobu života.
Po tom, čo sa ľudia po stáročia snažili chápať Božie stvorenie ako prírodu, aby ju učinili zužitkovateľnou, teraz je nevyhnutné, aby prírodu chápali ako Božie stvorenie a naučili vážiť si ju ako takú, teda nielen pre jej úžitok. Realita, ktorá sa nazýva prírodou, musí byť začlenená do celku, ktorý je označovaný ako stvorenie. Dôsledkom toho je oslobodenie prírody z útlaku človeka a oslobodenie človeka z neprirodzeného úsilia o moc, lebo vytvára prirodzené spoločenstvo s ostatnými Božími tvormi.
V pokoncilovom období dochádza k prehodnocovaniu a spresňovaniu interpretácie biblického posolstva o stvorenstve, pričom sa vychádza z tvrdenia „svet je pre človeka a človek je pre svet“. Náboženstvá, hlavne európske kresťanské náboženstvo je cestou človeka k Bohu, kde ide o vzťah človeka k tomu, čo sa pokladá za božské a posvätné.
Aktivity Katolíckej cirkvi v smere ochrany životného prostredia sa presúvajú aj do sekularizačných sfér, kde vystupujú na rôznych úrovniach.
Pokoncilová orientácia v tejto oblasti je zameraná na:
– novú orientáciu postavenia človeka a prírody v procese Božieho tvorenia,
– novú interpretáciu duchovného a hmotného,
– problém antropocentrickej orientácie kresťanstva,
– vytvorenie novej ekologickej etiky a ekologickej etológie.
Teologické závery vyúsťujú do požiadavky zásadného prehodnotenia hodnotovej orientácie ľudstva a osobnej každodennej ekologickej angažovanosti. Steck (1978) vo svojom zamyslení nad možnosťami inšpirácie dnešného ekologického myslenia biblickým textom upozorňuje, že „silové pole starozákonných impulzov možno chápať ako predpoklad závažného obratu“.