PRÍBEH (Marta Gromošová) Návšteva v Kojšove ma zasiahla. Víkend spoločenstva sa od začiatku javil ako mimoriadne vydarený: nabitý program, dedina zavalená snehom, deti so starými rodičmi niekoľko desiatok kilometrov od nás… Milujem formačné víkendy! Manželia, nielen ten môj, úprimne rozprávajú o svojom prežívaní, otvorene pomenúvajú veci, sú pozorní, usmievajú sa a majú čas. Priestor na rozhovory a čas v páre, spoločné stolovanie, kávička pri novom recepte na koláčik, ktorý sa nie celkom vydaril, ale všetci ho chvália a pochutnávajú si. Prednášky sa striedajú so spevom, večerný program je ukážkou našej tvorivosti, súťaživosti a hravosti. Na chvíľu si spolu s Exupérym spomenieme, že aj my dospelí sme boli deťmi. Stretnutia s priateľmi sú veľmi podnetné, môžeme si uvedomiť, že ostatní, pokiaľ nejde o patologické vzťahy, riešia rovnaké výchovno-vzdelávacie problémy ako my, že naši muži s nami komunikujú, aj keď málo rozprávajú. Veľakrát si môžeme uvedomiť silu spoločenstva, veľkosť Božej lásky a potrebu zdieľania našich potrieb a prežívania. Mám rada chvíle spoločnej modlitby, ktoré sú pre náš vzťah také potrebné, a teším sa aj na spoločnú svätú omšu alebo svätú liturgiu, ktorú v nedeľu prežívame s farníkmi navštíveného miesta alebo mesta.
Kojšov je moja absolútna topka. V cerkvi v tú nedeľu už sedeli domorodé dôchodkyne a modlili sa. Tajomstvo za tajomstvom nás sprevádzali radosťami Božieho Syna, utrpenia bolo počas celého týždňa dosť… K oltáru prišiel kňaz a spevy ženičiek v laviciach boli tým anjelským veľmi, veľmi podobné. Nemala som čas obzerať sa po farníkoch, veď sa stretneme po predstavení nášho spoločenstva pri kostole.
A tam sa to začalo! Sneh na kopci naplnili kytice kvetov: cyklámenové, ružové, červené, tyrkysové, žlté, belasé… Všetky babičky mali kroje rovnakého strihu, s tým istým dezénom, v tých najpestrejších farbách, aké si človek dokáže predstaviť. Rozliali sa po briežku pri cerkvi a smiali sa. Každá dva rady krásnych zubov, aké bežná populácia dostane do pusy vo forme mliečneho chrupu niekoľko mesiacov po narodení. Na hlavách mali šatky a spod nich vytŕčali kúsky čepcov. Po krátkom jednaní som si jeden odniesla domov. Je to kus látky obrúbený soľnobanskou čipkou, ktorá je na šarišskom kroji bežná, no na kojšovskom ma milo prekvapila. Tetušky boli celkom iné ako starenky môjho detstva. Pestré oblečenie ich posúvalo aspoň o desať rokov do minulosti, farebnou škálou pripomínali americké dôchodkyne v cadillacoch, hoci sa na kopec vyštverali po svojich, ktovie po koľkýkrát vo svojom živote.
Ešte nikdy som nevidela toľko radosti a bezprostrednosti, takú veselú nie „mladú chasu“. Babky mali vrásky od smiechu, jednoznačne im na tvárach dominovali, bolo ich viac ako tých od trápenia a smútku. Máloktorá mala čierne šaty, azda len tie, čo nosili smútok alebo ich nejaké trápenie zbavilo radosti zo života. Ešte chvíľu som od nich nevedela odtrhnúť oči. Čo je hlavným dôvodom alebo príčinou toľkej radosti? Aké tajomstvo života skrýva táto dedina? Po čase som si uvedomila tri piliere ich krásnej staroby: Boh, šikovná krajčírka a dobrý zubár.
Keď to teda zhrnieme, vôbec neprekvapuje zistenie, že k naplneniu pozemského života potrebujeme blízkosť Boha, šikovnej krajčírky a dobrého zubára.