SLOVO NA TÉMU (Kamil Dráb CSsR) Mozaika nepochybne patrí k najstarším umeleckým technikám. Nachádzame ju už v 20. stor. pred n. l. v Mezopotámii a Anatólii.

V úzkom zmysle slova ju encyklopédia označuje ako spôsob zdobenia architektonických povrchov, ako je podlaha či steny, alebo stropy. Mozaika (tal. mosaico) je ornamentálna alebo figurálna plošná výzdoba. V princípe je to ukladanie malých kúskov narezaného či nasekaného materiálu prevažne prírodného charakteru do mäkkej malty alebo tmelu. Mozaiku môžeme rozdeliť do troch skupín podľa druhu použitého materiálu na kamenné, keramické a sklenené mozaiky. A v tomto poradí nám zároveň tvoria aj historickú vývojovú líniu mozaiky. Taliansky maliar Domenico Ghirlandaio nazval mozaiku „obrazom na veky“.
Kamenné mozaiky
Počiatky kamennej mozaiky siahajú do obdobia 9. – 8. stor. pred n. l. a takmer všetky sú vytvorené z okruhliakov rôznych veľkostí od 0,5 do 9 cm. Bola to výlučne pavimentálna (dlažobná) mozaika, ktorou sa dekorovali podlahy v interiéri či exteriéri. V období 5. – 4 stor. pred n. l. dominovali čierno-biele kombinácie a od 4 stor. pred n. l. sa táto škála zásluhou Grékov rozšírila o ďalšie farby, predovšetkým červenú, žltú, hnedú a ich rôzne odtiene.
V 2 stor. pred n. l. dochádza k výraznej zmene v technológii mozaiky. Namiesto okruhliakov sa začína používať lámaný alebo rezaný, či sekaný kameň vo forme kociek. Tento nový spôsob prípravy materiálu umožňoval ešte väčšiu variabilitu rozmerov či tvarov jednotlivých kociek. To viedlo k ešte dokonalejším a precíznejším dielam mozaiky. V istých prípadoch išlo dokonca o napodobeninu maľby. Zároveň sa mramor ukazuje ako najideálnejší materiál na tvorbu takejto mozaikovej textúry (tesserae). Bol relatívne ľahlo opracovateľný, farebná škála dostatočne pestrá a zároveň oplýval dobrými optickými vlastnosťami, ktoré vyplývali zo samotnej štruktúry horniny. Mramor totiž ponúkal trblietajúci „teplý“ farebný tón prameniaci z nespočetného lomu svetelného lúča dopadajúceho na jeho povrch.
Okrem spomínaného mramoru si pre svoju farebnosť v mozaike svoje miesto našiel aj iný materiál, napr. travertín, vápenec, bridlica, porfýr (červená), serpentín (zelená), jaspis alebo alabaster. Nezriedka môžeme v mozaike nájsť aj polodrahokamy (ónyx, achát) alebo aj morské koraly, ktoré boli jednak prejavom solventnosti vlastníka mozaiky, jednak niesli v sebe akúsi magickú moc pre svoju schopnosť svetielkovať.

Keramické mozaiky
Na rozdiel od kamennej mozaiky keramická mozaika používa výlučne hlinu, tehlu, terakotu a terra sigillata. Keramické mozaiky z pálenej hliny patria k tým najstarším, čoho dôkazom sú dekorácie na stĺpoch chrámu Innany v Uruku (3400 pred n. l.). V 19. stor. pred n. l. nastupuje revolučná zmena, ktorá posunie mozaiku do úplne inej dimenzie. Začína sa dvojakým spôsobom farebne upravovať. Tým prvým je farebné tónovanie celej hmoty a druhým spôsobom je farebná úprava povrchu kocky a následné glazúrovanie. To prinieslo nové možnosti pri tvorbe mozaiky z pohľadu farebnosti. Obzvlášť antický Egypt vynikal používaním glazúrovanej terakotovej mozaiky. Naproti tomu antické Grécko používalo nefarbené a neglazúrované terakotové dlaždice (4. stor. pred n. l.). V tomto prípade mala mozaika za úlohu zvlášť zdôrazniť obrysové kontúry.

Sklenené mozaiky
Pri tomto druhu mozaiky sa používa ako materiál výlučne sklo alebo smalt. Nepochybne tento druh je vrcholom mozaikovej tvorby, pretože uplatňuje nadmieru široký sortiment farieb. Pri reštaurovaní mozaík v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme bolo objavených až 190 rôznych farebných odtieňov. Len na porovnanie dnes možno u výrobcov smaltu hovoriť až o viac ako 1 100 farebných odtieňoch.
Prvé mozaiky používajúce sklo pochádzajú z raných asýrskych čias zhruba 1300 pred n. l. No najväčší rozmach sklenenej mozaiky sa začal až naším letopočtom. Spisovateľ Plínius hovorí o počiatkoch sklenenej mozaiky v spojitosti s počiatkom aplikácie mozaiky na steny, čo sa dialo v 1. stor. n. l. Pavimentálna mozaika sa teda dostáva na steny zarovno s rozvojom Rímskeho cisárstva (Pompeje, Casa dell Torrello), ale ozajstný rozmach zažije mozaika až nástupom raného kresťanstva, počínajúc Konštantínovým Rímom cez Byzanciu až po stredovek. Tými najúžasnejšími dielami vo svete mozaiky zasvieti Ravenna (5. – 6. stor. n. l.) a neskôr i Bazilika sv. Marka v Benátkach (14. − 15 stor. n. l.).

Centro Aletti
Tento Pápežský orientálny inštitút vznikol koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Nachádza sa v tesnej blízkosti baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. Pod vedením otcov jezuitov slúži predovšetkým na zbližovanie kultúr, ale hlavne obradovej rôznorodosti východných cirkví a Rímskokatolíckej cirkvi s perspektívou vzájomného obohatenia. Tento zámer sa realizuje popri mnohých iných aktivitách aj prostredníctvom tvorby sakrálnej mozaiky. V tomto smere ostáva nezabudnuteľnou postavou nebohý kardinál Tomáš Špidlík SJ. Aktuálne vedie ateliér slovinský jezuita Ivan Marko Rupnik SJ. Z technického hľadiska ateliér Centro Aletti využíva pri tvorbe mozaiky všetky tri druhy materiálu – smalt, terakotu, ale hlavne prírodný materiál – kameň. Novátorstvo teda nespočíva v používaní nového materiálu, ale novým je skôr pohľad na mozaiku.

Centro Arte
Centro Arte je slovenskou obdobou rímskeho Centra Aletti. Už samotným názvom je podčiarknutá kontinuita diela sakrálnej mozaiky v tomto modernom poňatí. Samotná história Centro Arte sa začala písať v roku 2007, keď som ukončil štúdia mozaiky v Centre Aletti v Ríme a započal dielo mozaiky na Slovensku. Začiatky bývajú ťažké a zložité, a ani v tomto prípade to nebolo inak. Najväčšími prekážkami bolo chápanie náročnosti a zložitosti tejto práce zo strany okolia na jednej strane, na druhej strane to bol personálny nedostatok ľudí, keďže na Slovensku sa tejto profesii nikto nevenoval. Za veľmi krátky čas (čo bol malý zázrak) sa podarilo zoskupiť zopár mladých ľudí – nadšencov mozaiky a s veľkou bázňou a pokorou začalo vznikať prvé dielo mozaiky na Slovensku. Paradoxne treba povedať, že toto dielo mozaiky v doterajšej histórii Centro Arte je zároveň aj tým najväčším. Nachádza sa v gréckokatolíckom Chráme Premenenia Pána v Spišskej Novej Vsi na ploche 430 m2. Dielo pozostáva zo štrnástich postáv a použitý materiál sa váhou vyšplhal nad 15 ton.
Za tým nasledovali ďalšie a ďalšie realizácie, pričom k dnešnému dňu je ich presne dvadsaťdva. Spomeniem aspoň niektoré, ktoré svojím rozsahom patria k najväčším: bazilika minor v Ľutine, gréckokatolícky Chrám sv. múdrosti vo Svidníku, rímskokatolícky Chrám sv. Cyrila a Metoda v Novej Huti v Rumunsku, Dom nádeje v Kravanoch, kláštor školských sestier v Trstenej, kláštor sestier Božského Vykupiteľa vo Vrícku, kaplnka v kúpeľoch Červený Kláštor či kaplnka v Cenacole.
Výnimočným bol minulý rok 2016, keď ateliér Centro Arte realizoval historicky prvú zahraničnú montáž – v Rumunsku medzi Slovákmi.
Počas desiatich rokov existencie Centro Arte spolupracovalo navzájom prostredníctvom ateliéru viac ako tridsať ľudí.
V roku 2017 čaká ateliér realizácia rímskokatolíckeho chrámu otcov lazaristov v Bratislave a rímskokatolícky Chrám Nanebovzatia Panny Márie v Čaklove (okres Vranov nad Topľou).

Projekt Centro Arte
V uplynulom roku ateliér nadobudol ešte aj inú podobu. Registráciou na Ministerstve vnútra SR vzniklo Občianske združenie Centro Arte. Tento krok bol už iba vyústením oveľa skorších zámerov. Ide o vytvorenie umeleckého centra založeného na kresťanskej báze, ktorého cieľom je prostredníctvom umenia zasahovať do života človeka a meniť ho na krajší. V nedávnej minulosti na tento účel získalo občianske združenie dve historické budovy priamo na námestí v Starej Ľubovni s cieľom zrekonštruovať ich, a tým pripraviť priestor na realizáciu nových zámerov. Ide predovšetkým o nový vhodnejší priestor pre ateliér s možnosťou tvorby mozaiky či ikony, alebo vitráže. Plánujeme vytvoriť štyri učebne pre sektor umelecko-výtvarného charakteru. Zámerom je tiež vybudovať dva profesionálne tanečné parkety pre tanečnú zložku rôznych žánrov.
Cieľom je pretaviť úžasné stredoveké pivnice na štýlové libresso s možnosťou posedenia v príjemnom prostredí. Zároveň chceme vytvoriť priestor na arteterapiu (liečbu umením), aby sme vedeli poslúžiť aj týmto spôsobom.
V jednej z budov sa nachádza aj kongresová hala, ktorá svojimi možnosťami dopĺňa celý projekt. Z pohľadu exteriéru obe budovy tvoria pešiu zónu – pasáž, v ktorej plánujeme vytvoriť pouličnú galériu ako ďalšiu možnosť, kde sa umenie svojou krásou a hodnotou môže dotýkať ľudských sŕdc. Uvedomujeme si rozsah a náročnosť projektu, no zároveň nás napĺňa odvahou skutočnosť, že nie sme v tom sami.