PREDSTAVUJEME (Ján Krupa) Keď bola v roku 1620 vysvätená paralelná pravoslávna hierarchia, ktorú v roku 1632 uznal aj Poľský štát, bolo definitívne spečatené rozštiepenie Kyjevskej metropolie. V 17. storočí nechýbali pokusy zmieriť súperiace cirkvi. Za nimi stáli pravoslávny metropolita Petro Mohyla (1633 – 1647) a gréckokatolícky metropolita Josyf Veljamyn Ruckyj (1614 – 1637).
Metropolita Ruckyj videl šancu získať pravoslávnych pre cirkevnú úniu s Rímom vo vytvorení Kyjevského patriarchátu. Vyhlásil, že je ochotný akceptovať pravoslávneho Mohylu ako patriarchu a odporučil ho vtedajšiemu pápežskému nunciovi v Poľsku. Ale Ruckého a Mohylove plány narazili na odmietnutie zo strany Ríma, ktorý požadoval, aby pravoslávni biskupi a klérus najskôr zložili latinské vyznanie viery.
Mimoriadne dôležitá pre budúcnosť cirkevnej únie Kyjevskej metropolie s Rímom bola akceptácia únie pravoslávnymi eparchiami Przemyšl (1691) a Ľvov (1700), ktorých biskupi v októbri 1596 v Breste ešte viedli synodu proti únii.
Latinizácia východného obradu
V roku 1720 sa gréckokatolícki biskupi zišli v Zamošči, aby unifikovali cirkevný život vo svojich eparchiách podľa nariadení Tridentského koncilu (1545 – 1563) a podľa praxe potridentského katolicizmu. Táto synoda predstavovala významný medzník v procese latinizácie Gréckokatolíckej cirkvi, lebo aprobovala medzičasom zavedené latinské učenia a zvyky a zavádzala ďalšie.
V priazni Habsburgovcov
Politické zmeny v druhej polovici 18. storočia mali nedozerné dôsledky pre osud únie v Kyjevskej metropolii. Gréckokatolícke cirkevné štruktúry, ktoré pripadli Všeruskému impériu po deleniach Poľska (počnúc rokom 1772), boli postupne rozpustené prevádzaním gréckokatolíckych veriacich na ruské pravoslávie (1768 – 1769; 1839; 1875).
Územia, ktoré pripadli Dunajskej monarchii, naopak, zažívali dovtedy nepoznanú podporu zo strany viedenskej vlády. Osvietenskej politike Habsburgovcov vďačia gréckokatolíci za zrovnoprávnenie s latinskými katolíkmi, v dôsledku čoho gréckokatolícky klérus nadobudol rovnaké postavenie ako latinský klérus.
V tom období rakúska cisárovná Mária Terézia (1740 – 1780) zaviedla označenie gréckokatolík, aby sa rozlišovalo medzi katolíkmi byzantského, latinského a arménskeho obradu na území Haliče.
Podporované boli aj iné oblasti cirkevného života gréckokatolíkov. Od roku 1807 sa Ľvov stal centrom obnovenej Haličskej metropolie a nasledujúce dve storočia celej tejto východnej katolíckej cirkvi.
Podporou vzdelávania, ktoré sa uskutočňovalo v rodnom jazyku, sa dosiahla integrácia gréckokatolíkov do rakúskeho štátneho cirkevníctva. Niektorí predstavitelia Gréckokatolíckej cirkvi zohrávali dôležitú rolu v ukrajinskom národnobuditeľskom hnutí 19. storočia.
Na začiatku 20. storočia
Pre ukrajinských gréckokatolíkov bolo celé 20. storočie so svojimi hlbokými a závažnými zmenami politického a cirkevného života obdobím veľkej skúšky. Cirkevný život a sebavedomie východných katolíckych veriacich výrazne poznačili dve vyčnievajúce duchovné osobnosti, ktoré stáli na čele Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi vyše 80 rokov: metropoliti Andrej Šeptyckyj (1901 – 1944) a Josyf Slipyj (1944 – 1984).
K úlohám, pred ktorými stála Gréckokatolícka cirkev v západoukrajinskej Haliči na začiatku 20. storočia, patrila profilácia jej postavenia v spoločenskom živote, stabilizácia cirkevnej infraštruktúry, lepšia formácia kléru a pastorácia haličských vysťahovalcov v Amerike.