PRÍBEH (Marta Gromošová) „Môžem spať dnes pri vás?“ ozvala sa veta, ktorú som už niekoľko rokov nepočula. Novej situácii som sa zatiaľ nevedela správne prispôsobiť. Skúsenosti sem, skúsenosti tam, deti chodievali na nočné prepadovky do veku cca 10 rokov.
Literatúra takéto prípady síce nepopisuje, autori uvádzajú veľmi presné údaje o dĺžke spánku jednotlivých vekových kategórií. U dojčiat ide dokonca o 20 hodín spánku, u väčších detí, žiaľ, postupne narastá potreba denného bdenia. Dieťa však podľa autorov prespí zväčša pokojne celú noc, a tak nie je dôvod na paniku. Neviem, či je to detskou negramotnosťou alebo všeobecnou medzinárodne uznanou a certifikovanou čitateľskou negramotnosťou nášho národa ako takého, ale daný stav spánku počas celej noci poznám naozaj iba z literatúry.
Podľa mojej rodičovskej skúsenosti a ústne tradovaných informácií sa tieto aktivity vyskytujú vo viacerých verziách.
Prvá – mierumilovná – znamená, že vo dverách zastane postavička, len o čosi vyššia od vedra, chvíľu pozerá smerom k manželskej posteli, vlezie do nej, pritúli sa a spinká až do bieleho rána. Po prebudení je prekvapená, ako sa ocitla vo vašom náručí, vybozkáva vám tvár a ešte rozohriata odchádza na chvíľu do svojej postieľočky, kým ju odtiaľ nevyženie jedna z biologických potrieb. Pokiaľ chce urýchliť proces vášho prebúdzania zvlášť krutým, priam opovrhnutiahodným spôsobom, ohlási záverečnú fázu vylučovania a je len na rodičovi, či to ešte v limite stihne zachrániť.
Horší je dupľovaný spôsob, keď dieťa, ktoré sa bojí spať v izbe samo, zobudí svojho mladšieho súrodenca a privedie ho do spálne tiež, aby sa nebodaj nezačal báť aj on. Tandem je horší, lebo v stave rozospatosti robíte miesto ešte pre jedny ľadové nožičky, upravujete ešte jedny drobné ručičky a do tváre vám dýcha nie celkom voňavá pravidelnosť otvorených ústočiek. Občas sa pritrafí slinka na líce, štuchanec a niekoľko kopancov do žalúdka.
Najhoršia verzia je plačúce dieťa. Ani netuší, čo ho vyhnalo z postieľky, prečo potrebuje rodičov.
Tej noci zárubňu podopierala naša dospelá dcéra, ktorej sa zažiadalo reprízovať detské zlozvyky. Manžel bez slova odišiel do obývačky a ja som zbystrila pozornosť, ak vôbec možno čosi také povedať uprostred nočného sídliska. Aký bol dôvod nočnej návštevy? Čo sa deje? Dcéra skôr zo spánku odvrkovala na moje otázky, prehadzovala sa na posteli, chvíľu sa zahrabávala do periny, chvíľu ju odkopávala. Okolo štvrtej mi porozprávala o čudnom chlapíkovi, ktorý sa nervózne triasol a celý večer rozprával o „čistej karme“ a o tom, že by s ňou chcel pracovať. Toto duchovné „scestie“ vyľakalo aj mňa. Chytila som dcéru za ruku, modlili sme sa, ale spánok neprichádzal. Pomaly svitalo, a tak som sa už zaspať ani nesnažila. Triednej som poslala sms a odišla som si do kuchyne uvariť kávu.

Tento nočný život… Myslieť si, že iba bary a iné druhy ponocovania dokážu človeka nivočiť, je veľký omyl. Oveľa horšie formy mučenia poznajú väznitelia a deti, ktoré treba utišovať, vyrábať štráfiky do ucha, nosiť vodu, odháňať škaredé sníčky, schovávať zmrznuté nožičky pod teplučkú perinu, hladkať a škrabkať chrbátik, aby bolo jasné, že rodič nezaspí skôr ako dieťa zasiahnuté niektorou z vyššie spomínaných nepríjemností…
Hurá! Už len posledné roky puberty a univerzita stredného veku!