ROZHOVOR (Juraj Gradoš) Pani Alžbeta Stašková, výborná kuchárka a rodáčka z Choňkoviec, veľmi rada spomína na časy svojho detstva. Celý život bola učiteľkou v základnej škole. A aj keď jej už oči nedovolia vykonávať niektoré činnosti, svojou radou, receptami a najmä spomienkami o tom, ako bolo kedysi, sa zapája do radostnej atmosféry Vianoc.

Sviatky Narodenia Pána sa za ostatné storočie zmenili azda najviac zo všetkých náboženských sviatkov. Ako vy vnímate tieto zmeny?
Boli to sviatky, ktoré ma oslovovali tichom a očakávaním čohosi, čo som nevedela pomenovať, len som vedela, že niečo má prísť. V porovnaní so súčasným slávením Vianoc boli sviatky jednoduchšie, ale o to slávnostnejšie, naplnené duchovnom. Boli súčasťou decembra, zimy. Zapadali do pokoja v prírode, ponúkali čas na zamyslenie sa nad tým, čo sme urobili pre rodinu, ale aj o sebe samom. Práve to pokojné duchovné očakávanie je v súčasnosti narušené vonkajšou stránkou Vianoc – niekedy už októbrovou ponukou ozdôb, darčekov, rôznych nákupných akcií, čomu zodpovedá aj samotná výzdoba obchodov a domov. Ľudí to akoby nútilo za zháňaním darčekov a vecí. Následne sa v tom zhone zabúdajú zastaviť a nemajú čas venovať sa blízkym.

Ako vyzerali sviatky Narodenia u vás, keď ste boli dieťa?
Ako dieťa som stále verila, že anjeliky prinesú stromček, a tak som už od rána na viliju stála pri okne a vyzerala von oknom, či už neletia. V každom mráčiku som rozoznávala anjelika a ak náhodou snežilo, v chumelení snehu moja obrazotvornosť vytvárala samých anjelikov. Veľmi dlho som dokázala sedieť pri okne. Len som svojou detskou hlavou nedokázala pochopiť, že aj keď pozerám von oblokom, anjeliky museli prísť kadesi inde, pretože keď zazvonil zvonček, stromček už bol v izbe na kasni.

Spomínate si na nejaký okamih z minulosti ohľadom Vianoc, ktorý vám utkvel v pamäti?
Mám silnú spomienku spájajúcu sa so stromčekom. Mamka po večeri sfúkla sviečky na stromčeku, aby nezhorel, ale lampáš položila tak, že osvetľoval stromček. Ja som si sadla na gauč a dokázala som si veľmi dlho obzerať stromček; aké nové gule naň pribudli, ako sa v nich odrážajú svetielka, to ma veľmi fascinovalo. Len mi bolo ľúto, že mamka sfúkla sviece na smrečku.

Čo ste mávali na štedrovečernom stole?
Na viliju od rána babka vykúrili pec na koláče. Piekla čistý okrúhly kračuník, pletené koláče zo štyroch pásov cesta, krucaníky (záviny) plnené makom, orechmi, tvarohom a pre chudobu (dobytok) malú buchtičku – opresok – zo zvyškov cesta, posypanú makom. Na cesto sa pri kysnutí kládli posvätené bahniatka. Mama s babkou potom pripravovali pôstne jedlá: kapustnicu, fazuľu na mucky, bobaľky (opekance) s makom, kyslou kapustou. Niekde ich robili aj s orechmi či tvarohom. V Choňkovciach sa ryby v tom čase nepiekli. Keď sme v čase druhej svetovej vojny boli v Nevickom pri Užhorode, kadiaľ tiekla rieka, tam mali na Vianoce aj ryby. Otec do večere obriadil statok, dal im opresok. Ja som musela ísť nasypať sliepkam maku, aby sa dobre niesli. Ako dieťa som pri príprave jedál skôr zavadzala, ako pomáhala, ale neskôr, keď mamka ochorela, ma zaučili do prípravy jedál i pečenia koláčov. A dnes tieto tradície odovzdávam ďalej svojim deťom.

Mali ste aj iné zvyky?
Izba sa vyčistila, vyzametala, prípadne sa zatrela hlinená podlaha. Tzv. dyle sa v dedinských domoch objavili až po vojne. Na lavice poukladali tkané koberce, aby sa dobre sedelo. Stromček vo väčšine domov visel z hredy. U nás visel nad kasňou. Stromčeky boli skromne vyzdobené jabĺčkami a orechmi. U nás sme mali aj nejaké ozdoby, lebo môj otec patril k štátnym zamestnancom s malým, ale stálym platom. Mamka kúpila lesklé papieriky na salónky. Buď do nich zabalili kúsky cukru, alebo ako iní – suché kôrky chleba. My sme to považovali za perfektnú pochúťku. Až po vojne sa začali stromčeky vkladať do stojanov.
Otec pred večerou doniesol vodu z potoka, aby sme sa v nej tesne pred večerou umyli. Do lavóra vložil maličké mince. To aby sme mali dostatok peňazí. Mince sme potom neskoršie dali gubom. Tento zvyk dodržiavame doteraz, čo sa páčilo aj mojim vnukom.

Aký najmilší dar na Vianoce ste dostali?
Darčeky pod stromčekom neboli, možno len výnimočne. Nám niekedy darovali knihu, šál. Mojím najmilším darčekom boli skutočné šaty od krajčírky, lebo ináč nám šila šaty naša babka.

Ako prebiehala samotná večera?
Pamätám si, ako mama na Štedrý večer prestrela vyšívaný nedeľňajší obrus na stôl, ktorý stál v prostriedku izby; za ním bola lavica a stoličky, aby sme všetci mali kde sedieť. Pod stôl dala mamka žochtár, do ktorého sa z každého jedla počas večere hodil kúsok pre zvieratká. Otec doniesol slamu pod stôl, pridal reťaz, niekde kládli aj sekeru. Potom mama priniesla na stôl všetky jedlá, pretože od stola nesmel počas večere nikto vstávať.
Všetci sme sa čisto obliekli, opláchli sa v čistej čerstvej vode v umývadle, kde otec vhodil pár mincí, a stúpli sme si k stolu. Otec bol za vrchstolom, potom babka, mamka a ja s bratom. Na stole bol stále jeden tanier navyše, ak by niekto náhodou prišiel, lebo počas štedrej večere sa žiaden pocestný nesmie odmietnuť. Otec sa začal modliť, po modlitbe nám mamka urobila medom krížik na čelo, to aby nás mali ľudia radi ako včely med. Mne sa to neveľmi páčilo, lebo som potom mala zlepené vlasy. U nás bol ešte malý prípitok lepšej pálenky. Ak si dobre spomínam, bola to užhorodská žitňanka. Otec potom rozdal oplátky, koláč a cesnak, ktoré sme jedli s medom. Potom nasledovali ďalšie už spomínané jedlá.
Po večeri sme čakali na koledníkov a gubov (betlehemcov). Koledníkom sa za koledy dávali sušenky (sušené ovocie). Drobné mince sa začali dávať až oveľa neskôr. Gubovia znamenali pre nás deti čosi zvláštne; chlapci v maskách a s kráľovskými čapicami prinášali zvesť o Ježiškovi, „čo sa narodil v Betleme“. Betlehemcov sme ešte potom stretli aj v cerkvi, kde stáli v predných radoch počas polnočnej liturgie. Ako dieťaťu sa mi zdala veľmi dlhá, pretože sme museli dlho stáť a často kľakať. Veľmi sa mi však páčili koledy, a tak som to vydržala. Mojou najobľúbenejšou, v podstate doteraz, je koleda Nebo i zemľa.
Naši počas Vianoc navštevovali známych alebo príbuzných v iných dedinách. Ak to boli príbuzní sláviaci Vianoce neskôr podľa juliánskeho kalendára, tak sme s nimi na našu veľkú radosť slávili Vianoce ešte raz spolu s našimi kamarátmi. Postupne ako som dospievala, menili sa časy, menili sa aj zvyky. Pribudlo viacej pozlátka, ale tá radosť v očiach detí kľačiacich pod stromčekom a čakajúcich na Ježiška sa nikdy nezmenila.