ROK MILOSRDENSTVA (Eva Paula Ivančová) ,,Choď a rob aj ty podobne!“ Rob aj ty podobne. Preukáž blížnemu milosrdenstvo. Ako Samaritán v podobenstve, ktoré veľmi dobre poznáš.
Kto je tvoj blížny? Ošúchaná otázka, preto odpoveď môže vyznieť až notoricky povedome. Každý, koho stretneš.
Aj ten človek, ktorého nepoznáš. I osoba málo sympatická či priateľská.
Aj ten, kto ťa spoločensky ponižuje a vedome prehliada na chodbe v paneláku či obchádza bez povšimnutia v jedálni počas pracovného obeda.
Aj ten, podľa ktorého si sa nezmestil do jeho očakávaní, a považuje sa za zákonodarcu súčasnosti.
A vieš prečo? Lebo je iba jeden zákon hodný nasledovania. Zákon lásky. Pamätaj! Nezvládneš žiť týmto životným štýlom z vlastných síl.
A vieš prečo? Alebo sa budeš pozerať na to, že nie si dosť dobrý pre druhých, alebo nenaplníš vlastnú predstavu milosrdenstva.
Ak by sa Samaritán z podobenstva pozeral na to, aké má postavenie v spoločnosti, čo by bolo s polomŕtvym človekom na ceste z Jeruzalema do Jericha? Nasledoval svoje srdce. Určite sa zachoval tak, ako by to privítal on sám, keby bol v podobnej situácii – doráňaný a ozbíjaný človek na ceste.
Teda choď a rob aj ty podobne. Teda tak, ako chceš, aby robili tebe.
Ale… Každá minca má dve strany. Nie si aj ty niekedy pokrytcom? Ako to myslím? Koľkokrát si sa ocitol v situácii, v ktorej si nepožiadal o pomoc človeka, ktorý stojí z pohľadu iných na okraji spoločnosti? Máš svoju predstavu o tom, kto a ako ti má pomáhať. Preto ostávaš ležať (obrazne povedané) polomŕtvy na ceste svojho života. Len pre ohľady na tých ľudí, ktorí ťa možno paradoxne obchádzajú ako kňaz či levita z toho istého príbehu.
Kde je Pánov Duch, tam je sloboda. Paradox súčasnosti. Toľkokrát skloňovaná sloboda, a tak nesprávne pochopená. Z pohľadu človeka je sloboda to, čo ma čo najmenej zaťažuje a neznehodnocuje v očiach spoločnosti. Sloboda z pohľadu Boha je nedbať na očakávania okolia. Ostať slobodný v láske podľa pravdy. Robiť tak, ako to čakám od druhých.
Môžeš sa opýtať, koľko takých ľudí stretneš, ako bol ranený na ceste do Jericha. Nemyslím iba ozbíjaných na cestách a chodníkoch našich miest a dedín. V súčasnosti je oveľa viac doráňaných samotou, nepovšimnutím, tým, že niet toho, kto by ich vypočul, poradil…
Každý má povolanie byť milosrdným Samaritánom. Mať otvorené nielen telesné, ale aj duchovné oči a obviazať ranených na ceste života skutkom milosrdenstva, ale aj duchovným milosrdenstvom. Neplatiť za ošetrenie v hostinci, ale darovať čas a pozornosť.
Prečo? Lebo každý z nás to potrebuje a čaká, či si to prizná, alebo nie.
Ako na to? Túžiť po stretnutí s tým najpovolanejším Samaritánom – s Ježišom Kristom. Zažiť jeho pohľad, nechať sa ním ošetriť na najbolestivejších miestach svojho života. Byť svedkom svojho uzdravenia. A potom nečakať ani chvíľu. Vykročiť a ísť v šľapajach Majstra. Začať treba od seba. A to už dnes!
Teda choď a rob aj ty podobne…