PREDSTAVUJEME (Ján Krupa) Počiatky maronitov siahajú do 4. storočia, keď sýrsky pustovník sv. Maron († 410) zhromaždil okolo seba skupinu učeníkov a založil kláštor Beth-Maron medzi sýrskym Aleppom a Antiochiou (dnes Antakya v Turecku). Mníšska komunita bola súčasťou Antiochijského patriarchátu. Maronitskí mnísi sa hlásili ku kristológii Chalcedónskeho koncilu (r. 451), takže boli v opozícii k väčšine sýrskych spolukresťanov. Okolo kláštora Beth-Maron sa postupne zhromaždili chalcedónsky zmýšľajúci a aramejsky hovoriaci kresťania, ktorí potom dostali meno po jeho zakladateľovi – maroniti.
Stúpenci monoteletizmu
V 7. storočí chcel byzantský cisár Herakleios prostredníctvom učenia monoteletizmu (v Kristovej osobe je iba jediná vôľa) dosiahnuť kompromis medzi prívržencami a odporcami Chalcedónskeho koncilu. Mnísi Maronovho kláštora sa stali jeho najprominentnejšími zástancami. Držali sa ho však aj po tom, čo Šiesty ekumenický koncil v Konštantínopole (681) odsúdil monoteletizmus.
Na konci 7. storočia boli maroniti prenasledovaní odporcami Chalcedónskeho koncilu. Už sa im nedostávalo priazne zo strany byzantskej cirkvi. Čoskoro ich začali utláčať aj moslimskí Abbásovci (750 – 1258). Preto koncom 8. storočia maroniti hľadali útočisko v ťažko prístupnom hornatom kraji Libanonu alebo utiekli na Cyprus, kde sú až dodnes zastúpení približne desaťtisíc veriacimi. V tomto období sa začali rozvíjať ako samostatná cirkev. Zvolili si vlastného biskupa, ktorý prijal titul maronitský patriarcha Antiochie. Prvý patriarcha sa volal Ján Maron.
Cirkevná únia s Rímom
Podľa maronitských cirkevných historikov cirkevné spoločenstvo medzi Maronitskou a Rímskou cirkvou nebolo nikdy prerušené. V skutočnosti po celé generácie sotva existovali vzájomné kontakty. Zmenilo sa to, keď sa na konci 11. storočia na Východe objavili križiacki rytieri, s ktorými maroniti spolupracovali. V roku 1182 maronitský patriarcha s celým svojím klérom a ľudom formálne vstúpil do cirkevnej únie s Rímom. Preto Maronitská cirkev nemá pravoslávny náprotivok. Maroniti sa zriekli monoteletizmu.
Patriarcha Jeremiáš II. († 1230) ako prvý maronitský patriarcha navštívil Rím, aby sa zúčastnil na Štvrtom lateránskom koncile (1215). Po Tridentskom koncile (1545 – 1563) sa ešte posilnili vzájomné vzťahy. V roku 1584 Gregor XIII. založil v Ríme maronitské kolégium. Po silných latinizačných tendenciách v 18. a 19. storočí sa Maronitská cirkev dnes usiluje o docenenie svojich západosýrskych koreňov.
Po prvej svetovej vojne sa Libanon stal mandátnym územím Zväzu národov pod francúzskou správou. Od roku 1944 je Libanon suverénnym štátom. Libanonská konfesionalistická ústava stanovuje, aby prezident bol maronitom, premiér príslušníkom sunnitskej a predseda parlamentu šiitskej vetvy islamu.
Súčasnosť
Krehkosť politickej situácie v Libanone si svet uvedomil v rokoch občianskej vojny (1975 – 1990). Mnohí maroniti emigrovali. V Argentíne žije 700-tisíc, v Brazílii 500-tisíc, v Austrálii a Mexiku po 150-tisíc a v Kanade a USA po 80-tisíc maronitov. Patriarcha Maronitskej cirkvi, od roku 2011 Bechara Boutros al-Rahi, sídli v kláštore Bkerké v libanonskom hlavnom meste Bejrút. Maronitská cirkev reprezentuje najväčšiu kresťanskú komunitu v Libanone (1,5 milióna veriacich). Maronitský patriarcha je tu rešpektovaným hovorcom kresťanského obyvateľstva, ktoré má vrátane všetkých kresťanských konfesií 41-percentný podiel na obyvateľstve takmer šesťmiliónového Libanonu.
