Po júnovej návšteve Arménska zavíta Svätý Otec František na prelome septembra a októbra do Gruzínska a Azerbajdžanu, aby tak ukončil svoje putovanie po krajinách južného Kaukazu. Obe tieto krajiny boli v minulosti ovplyvňované stretom viacerých kultúr, ktoré značne nasmerovali ich historický, kultúrny, etnický či religiózny vývoj. V článku predstavujeme rozlohou najväčší Azerbajdžan a v rozhovore ponúkame autentický pohľad na túto krajinu očami saleziána Vladimíra Feketeho.

Geografická charakteristika
Azerbajdžan leží vo východnej časti Zakaukazska a s takmer 10 mil. obyvateľov je najľudnatejšou krajinou celého regiónu. Spoločnú hranicu zdieľa na severe s Ruskom, na juhu s Iránom, na západe s Gruzínskom, Arménskom a Tureckom a na východe obmývajú jeho hranice vody Kaspického mora. Centrálnu časť krajiny vypĺňa široká Kursko-arakská nížina, na severe a západe sa rozprestierajú pohoria Veľký a Malý Kaukaz. Podstatnú časť populácie tvoria Azerbajdžanci – Azerovia, ktorí hovoria jazykom z altajskej jazykovej rodiny (blízky turečtine) a sú prevažne šítski moslimovia. Sami sa považujú za potomkov Alwancov, teda kaukazských Albáncov, ktorí pravdepodobne hovorili jazykom kaukazského pôvodu, no ten sa po príchode Arabov a následnej islamizácii postupne vytratil. Azerbajdžan je v súčasnosti najbohatším štátom regiónu, za čím stojí dynamický rozvoj ropného priemyslu na pobreží Kaspického mora. Hlavné mesto Baku je najvýznamnejší prístav na jeho západnom pobreží a sústreďuje sa tu väčšina azerbajdžanského priemyslu.

Historická križovatka kultúr
Azerbajdžan je krajina s bohatým historickým a kultúrnym dedičstvom. V mnohých historických obdobiach prešiel zložitým vývojom, počas ktorého prichádzalo jeho územie do kontaktu s viacerými národmi vrátane Arménov, Peržanov, Rimanov, Arabov, Turkov, Mongolov a Rusov, k čomu výrazne prispela jeho pozícia na styku Európy a Ázie. Územím Azerbajdžanu viedlo niekoľko významných obchodných ciest, ktoré spájali tento región s mnohými vzdialenými civilizáciami v Asýrii, Iráne, Indii či Číne. Najdôležitejšia z nich, hodvábna cesta, zanechala v krajine výraznú pečať po jednotlivých kultúrach. Napriek počiatočnému rozšíreniu kresťanstva v 2. až 4. storočí (sv. Bartolomej a sv. Elizeus) mali rozhodujúci vplyv na vývoj Azerbajdžanu Arabi, ktorí v polovici 7. storočia so sebou priniesli islam. Samotný azerbajdžanský národ vznikol po usídlení kočovných kmeňov seldžuckých Turkov na pobreží Kaspického mora v období po 11. storočí a ich následným miešaním s Médmi a Skýtmi. V 13. až 14. storočí bola krajina poznačená inváziami Mongolov a v 15. až 18. storočí patrilo toto územie pod vládu dynastie perzských Safíovcov. Rusko-perzské a rusko-turecké vojny v 1. polovici 19. storočia so sebou priniesli rozdelenie krajiny medzi Rusko (severná časť) a Irán (južná časť). Po prvej svetovej vojne získal Azerbajdžan ako prvá moslimská republika nakrátko nezávislosť. Po prevzatí moci boľševikmi sa Azerbajdžan stal súčasťou Sovietskeho zväzu a svoju nezávislosť získal až po jeho rozpade v roku 1991. K nestabilite krajiny v 90. rokoch prispel spor s Arménskom o Náhorný Karabach, ktorý je dodnes veľkou prekážkou konsolidácie arménsko-azerbajdžanských vzťahov.

Dedičstvo rozmanitej histórie
Bohatý historický vývoj Azerbajdžanu a kontakty s viacerými kultúrami zanechali v krajine výrazné stopy, ktoré sem priťahujú čoraz viac turistov. Najviditeľnejším príkladom je samotné hlavné mesto Baku, ktorého historické jadro je odzrkadlením vplyvu viacerých kultúr. Bohatá história sa tu zároveň prelína s modernými prvkami v podobe nových mrakodrapov a bulvárov a aj preto získalo mesto prezývku Kaspický Dubaj. V blízkosti hraníc s Iránom sa nachádza mesto Ordubad, ktoré patrilo k najvýznamnejším obchodným mestám, cez ktoré prechádzali karavány z Európy do Číny a Indie. Tie do mesta prinášali rozličné produkty a taktiež dôležitý hodváb. Neďaleko hraníc s Ruskom, v severnej časti Azerbajdžanu, je situované mesto Šeki, ktoré bolo dôležitým obchodným či kultúrnym centrom a plnilo aj funkciu hlavného centra v produkcii hodvábu v celom kaukazskom regióne. Dominantou mesta je nádherný farebne zdobený palác Xan Sarayi, ktorý sa považuje za jeden z najkrajších objektov južného Kaukazu. Z prírodných zaujímavostí zaujme najväčšia koncentrácia bahenných sopiek na svete nachádzajúcich sa v Gobustáne i skalné petroglyfy datujúce svoj vznik do obdobia 8 000 rokov pred Kr.

Vladimír Fekete, SDB, apoštolský prefekt pre Azerbajdžan a direktor miestnej saleziánskej komunity
Priblížte nám život bežných ľudí v Azerbajdžane. V čom vidíte najväčšie rozdiely oproti Slovensku?
Azerbajdžan má oproti Slovensku dlhšiu a bohatšiu históriu, zviazanú s veľkými ríšami Blízkeho východu v období pred Kristom i po ňom. Už v prvých storočiach našej éry sa na území Azerbajdžanu rozkladala kresťanská ríša kaukazských Albáncov. V súčasnosti sa vyše deväťdesiat percent obyvateľov považuje za moslimov. Ľudia prežili sedemdesiat rokov sovietskeho socializmu i ateizácie a teraz si zvykajú na kapitalisticko-liberálny model života, ktorý je ale preniknutý mnohými prvkami Orientu. Sú pohostinní a veľmi otvorení voči cudzincom. Viac ako manuálna práca sa im páči obchodovanie. Zdá sa mi, že sa im darí viac ako u nás chrániť si a ceniť niektoré tradičné hodnoty, akými sú deti a rodina.

Čo vás najviac oslovuje na Azerbajdžane a jeho obyvateľoch?
Azerbajdžan je známy bohatými ložiskami ropy a zemného plynu. Za ostatné desaťročia urobil veľký pokrok v rozvoji infraštruktúry i občianskej spoločnosti. Azerbajdžanci sú patrioti, hrdí na svoju krajinu, ale najmä z historických dôvodov ich väčšina žije v cudzine. V samotnom Azerbajdžane žije asi desať miliónov obyvateľov, vyše dvadsať miliónov Azerbajdžancov žije v susednom Iráne, asi milión v Rusku. Kým Baku je moderné veľkomesto európskeho štýlu, na vidieku sa žije veľmi skromne, podobne ako na Slovensku pred druhou svetovou vojnou. Na ľuďoch obdivujem ich trpezlivú odovzdanosť osudu, spokojnosť aj s málom, družnosť. Na druhej strane sú veľmi emotívni a ľahko vzplanú. Úcta k autorite a starším je im prirodzenou. Napríklad v hromadnej doprave chlapec i muž automaticky uvoľňujú svoje miesto na sedenie žene a vekom staršiemu.

V čom je misia slovenských saleziánov v tejto krajine špecifická?
V roku 2000 poveril Vatikán slovenských saleziánov úlohou obnoviť v Azerbajdžane prítomnosť Katolíckej cirkvi. Začínali sme v jednoduchom prenajatom byte a popri službe zahraničným katolíkom sme pátrali po potomkoch miestnych katolíkov, ktorých tu podľa údajov kroniky v roku 1900 žilo asi desaťtisíc. Podarilo sa nám skontaktovať iba s dvomi desiatkami starčekov a babičiek. Vďaka tomu, že v krajine je sekulárna vláda, ktorá považuje náboženstvo za súkromnú záležitosť svojich občanov, popri službe zahraničným katolíkom, ktorých pracuje v krajine niekoľko tisíc, máme možnosť evanjelizovať aj miestnych záujemcov o kresťanstvo. Okrem nás tu pracujú sestry Matky Terézie a sestry saleziánky. Nateraz spravujeme jedinú farnosť v hlavnom meste a udržujeme kontakty s jednotlivcami a málopočetnými skupinkami katolíkov na vidieku.

Čo očakávate od návštevy Svätého Otca?
Keď v roku 2002 navštívil Ján Pavol II. Baku, znamenalo to pozitívny prelom v našej misijnej prítomnosti. Dá sa povedať, že doteraz žijeme z tejto jeho návštevy – od prezidenta republiky sme vtedy dostali terén na stavbu kostola, Katolícku cirkev začala spoločnosť vnímať i ceniť si ako Cirkev tradične pôsobiacu na tomto území. Veríme, že aj príchod Svätého Otca Františka prispeje k rozvoju katolíckej misie. Modlíme sa, aby jeho slovo posilnilo kresťanskú identitu potomkov miestnych katolíkov. Dúfame, že príklad i slovo Svätého Otca napomôžu proces mierového regulovania dlhodobého konfliktu so susedným Arménskom o územie Náhorného Karabachu.