SVEDECTVO (Helenka) Mám 45 rokov, päť detí, úžasného manžela a prežívam už 25 krásnych rokov manželstva. Toto svedectvo nechcem písať preto, aby som ním hodila na plecia manželov ťažké bremeno, ale naopak, aby som ohlásila, že v manželstve sa dá žiť sexualita v slobode. Božie slovo hovorí: „On mu povedal: ,Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.‘“ (Mt 22, 37 – 40) A práve toto sa stalo v našom manželstve pravdou a prinieslo nám do manželstva život. Keď sme sa zobrali, tak sme sa s mojím manželom Robkom rozhodli, že budeme mať najmenej štyri deti. Keď sa nám narodili prví dvaja vytúžení synovia a tretieho som nosila pod srdcom, zistili sme, že obidvaja chlapci majú hemofíliu stredne ťažkého stupňa (jednoducho povedané, krvácavá choroba, strata zrážanlivosti krvi) a náš najstarší syn mal k tomu ešte ťažkú poruchu sluchu na hranici hluchoty. Bola to pre nás veľmi ťažká rana. Lekári nám povedali, že je veľká pravdepodobnosť, že každý ďalší chlapec bude mať na 99 % túto chorobu. A keď sa zistilo, že pod srdcom nosím chlapčeka, navrhovali nám interrupciu, čo sme rázne odmietli. Po narodení tretieho chlapčeka nám lekári oznámili, že aj on má hemofíliu. Začali sme pociťovať tlak okolia, hlavne zo strany niektorých lekárov (česť výnimkám), že sme nezodpovední a že by sme to mali riešiť, pričom nám dávali rôzne pre nás neprijateľné návrhy. Tento tlak a zároveň každodenný boj s touto chorobou pri našich malých chlapcoch, ktorí mali časté úrazy, nás dostal do takého psychického stavu, že sme sa rozhodli, že už nebudeme mať deti. Začali sme brániť počatiu bez používania akejkoľvek antikoncepcie. Bol to pre nás veľmi ťažký čas a ja ako žena som sa v tom čase vôbec nepoznala, nepoznala som plodné a neplodné dni. V tom čase sme s manželom vstúpili do malého kresťanského rodinného spoločenstva, kde som sa s týmto naším problémom zdieľala. V spoločenstve sme sa dohodli, že sa budeme za tento problém modliť. Začali sme do tohto problému volať Boha. Prosili sme, aby naše manželské lôžko nebolo pre nás otroctvom, bremenom ani miestom bolesti, ale aby sa stalo oltárom našej vzájomnej lásky a sebadarovania.

Spoločenstvo k nám zavolalo manželov Predáčovcov, ktorí nám urobili kurz plánovania rodičovstva. Postupne som sa naučila spoznávať plodné a neplodné dni. Môj manžel mi bol pri tomto spoznávaní veľkou oporou. Zároveň sme si kúpili prístrojček, ktorý nám taktiež pomáhal rozpoznávať plodné a neplodné dni.

Počas tohto obdobia, keď som sa spoznávala, sme s manželom zabraňovali počatiu, lebo ja som mala veľký strach znova otehotnieť. No aj napriek tomu, že sme sa v tom čase mohli ako manželia vzájomne zjednocovať, kedy sme chceli, neprinieslo to do nášho manželstva slobodu a požehnanie. Skôr naopak. Naše manželské zjednocovanie sa premenilo len na telesné úkony, ktoré nám neprinášali slobodu, ale skôr sa nám zdalo, akoby sa sexualita v tom čase stávala pre nás modlou a akoby sme sa na druhej strane s manželom začali odcudzovať. Je to zaujímavé zistenie, ale pravdivé. (pokračovanie neskôr)